Šialená škola v praxi alebo krivdy v priamom prenose

Autor: Prvý pokus | 21.5.2009 o 10:00 | Karma článku: 22,94 | Prečítané:  20539x

Neviem, či som už teraz naozaj dospelý, v každom prípade som prišiel na niekoľko vecí: ak má skúška dospelosti niečo so strednou školou, tak sú to celé štyri roky, nie iba maturita. Ak je to skúška, potom je to disciplína „beh na dlhé trate“. Utvrdil som sa aj v tom, že trpezlivosť ruže prináša.

Na strednú školu som nastúpil bez väčších problémov. Jediný problém boli v podstate naši - chceli, aby som išiel na gympel. Vraveli, že som skoro dospelý a že by som už mal vedieť, čo pre mňa bude najlepšie. Nuž som sa nad tým zamyslel a vyšlo mi, že určite nebude dobré, keď sa budem štyri roky predierať prostredím, s ktorým nechcem mať nič spoločné, pričom sú aj iné možnosti, ktoré sú môjmu srdcu bližšie.

A tak som si vybral svoju stavebnú. Odbor - manažment investičnej výstavby.

Prvý ročník v pohode. Občas nejaké trojky, inak bez problémov.

Ako sa však blížil koniec roka, mal som už známky uzatvorené, ale ešte niektorí moji spolužiaci niečo doťahovali. Boli to práve tí, ktorí mali za pol roka dvesto vymeškaných hodín, každý týždeň chodievali poctivo na preventívne prehliadky, niektorým dokonca tak často opravovali zuby, až som neveril, že im ešte nejaké v hube zostali.

Napísali si za celý rok asi dve písomky, aj to na štvorky, inak sa vyhýbali skúšaniam a všetkému, čomu sa vyhnúť ako tak dalo. Reparáty ani prepadačky sa však nekonali. V deň klasifikačnej porady sa pár profesorkám spolužiaci napchali po pás do zadku a štvorky boli isté. To sa mi veľmi nepáčilo. Ja som mal priemer z písomiek a odpovedí dve celé štrnásť a to som ešte musel ísť raz kompletne odpovedať, aby som nedostal trojku. Desať vymeškaných hodín za celý rok ani nespomínam. Hovorte si čo chcete, nešlo o závisť. Otvoril som si ústa a povedali mi, že môžem byť rád, že som na tom tak, ako som a že sa do toho nemám miešať, vraj to nie je moja vec.

Druhý ročník bol aj preto pre mňa veľmi ťažký. Učiteľky odborných predmetov si moje výčitky spred leta veľmi dobre pamätali. Z výkresov som pravidelne dostával štvorky. Naši mi samozrejme neverili, takže som musel zamakať. Štyrom spolužiakom som výkresy rysoval ja. Až do konca roka. Práve tým, ktorí štvorky dostávali dovtedy. Polepšili sa. Aspoň teda tak to hovorili učiteľky. Pravidelne dostávali na stôl päticu výkresov odo mňa bez toho, aby o tom vedeli. Pre mňa veľmi dobrý tréning kreslenia. Zo štyroch z nich boli pravidelne jednotky a dvojky. Len tie s menom Lakovčák boli ohodnotené štvorkou. Výnimočne ¾.

Vedel som, že s tým asi nič nespravím a keby som povedal, že aj tie ostatné sú moje, asi by mi neverili, alebo by ma rovno vyhodili.

Koniec druhého ročníka bol najdramatickejší. Spolužiaci, pre ktorých som si otváral ústa pred rokom, dostali štvorky za ešte horšie správanie a prospech, ako rok pred tým. Teraz som však čakal, kým na mňa príde rad. Prišiel a učiteľka sa spýtala, čo chcem na vysvedčení. Priemer som mal medzi tri a štyri, nevymeškal som jedinú hodinu, a rysoval som pätoro výkresov, z toho štyri boli jednotky - dvojky, jedna /nebojím sa povedať, že z nepochopiteľných dôvodov/ štvorka. Povedal som, že chcem jednotku.

Spustila na mňa krik a ešte raz sa ma spýtala, či chcem štvorku, alebo pôjdem odpovedať na trojku. Povedal som jej, že keď oni mohli dostať bez odpovedí a v podstate bez účasti na hodinách dostať štvorky, ja chcem za účasť na hodinách a za snahu jednotku. V triede bolo hrobové ticho. Trochu ma mrzelo, že sa ma nikto nezastal, veď išlo o česť aj ostatným, nie len o tú moju...

Boli to posledné hodiny poobede. Učiteľka povedala, že to doriešime potom, keď ostatní odídu. Nenamietal som. Asi to bola chyba. Po hodine všetci odišli a ona si ma zobrala akože na koberec. To mi už bolo všetko jedno. Začala po mne ziapať, že čo si to dovoľujem a že či chcem školu vôbec dokončiť. Tak som jej povedal, že môže pokojne povyhadzovať zo školy všetkých, ktorí do nej chodia a snažia sa, a tých, čo to flákajú si tam môže nechať. Potom sa uvidí, či bude mať prácu aj naďalej, a či nie. Od jedu sa zmodrela a začala kričať ešte viac, že tu nejde len o jeden predmet, ale že hodnotenia žiakov musí brať ako celok, zo všetkých predmetov. To som využil a povedal som, že tí, o ktorých hovoríme, postupujú podobne aj v ostatných odborných predmetoch. Tak si zavolala kolegyňu, že či to poviem aj pred ňou. Povedal som jej, že to ona radšej poslala všetky decká preč, aby nemala svedkov.

Prišla aj kolegyňa. To už vrieskali obidve. Najskôr obe na mňa, potom jedna po druhej, aby sa dohodli, ktorá bude na mňa ziapať ako prvá.

Tento krik neunikol triednemu, ktorý ako tak vedel, čo sa deje a prišiel do triedy, kde sme boli. Triedny videl, čo sa deje a čo je vo veci, povedal, aby sme to riešili potichšie a odišiel. Nechcel sa do toho motať. Ani mu to nezazlievam. Má dva roky do dôchodku, chce si ich odučiť v pokoji. A navyše som mu povedal, že to zvládnem. Keď odišiel, dámy sa rozkričali znova. Po pár minútach prišiel riaditeľ. Vysvetlil som mu, o čo ide, potom mu to vysvetlili dámy a potom začal vrieskať aj on. Najskôr na mňa, aby som okamžite vypadol z budovy, vraj mám po vyučovaní a nemám tam čo robiť. Tak som odišiel. Cestou z budovy som ešte počul, ako vrieska na tie dve. Dúfal som, že sa aspoň niečo zmení. Zmena na seba nenechala dlho čakať. Už o týždeň bolo vysvedčenie. Z odborných predmetov som mal štvorky. Od hora až dolu. Jednotka z telesnej, trojky z jazykov, dvojka z matiky. Ostatné štvorky. Napriek písomkám a odpovediam za dva...

Tretí ročník to bolo rovnaké. Výkresy som robil už iba sebe. Na štvorky. A bolo mi to v podstate jedno. Povedal som si, že až anonymné maturity ukážu, kto z koho. Naivne som dúfal, že v komisii bude skúšajúci z inej školy, ktorého nikto nebude poznať. Ku podivu, stalo sa tak.

Ešte pred tým však prišiel koniec tretieho ročníka. Z ekonomickej praxe som celý rok poctivo vypracovával všetky zadania. Dokonca niektorí spolužiaci odo mňa odpisovali. Nikto z nich nedostal štvorku. Nikdy. Iba Lakovčák. Rátal som teda s tým, že opäť bude štvorka. Mýlil som sa. V deň klasifikačnej porady si ma zavolala učiteľka do kabinetu a povedala mi, že som jej neodovzdal zoznam odovzdaných zadaní. Spýtal som sa, kedy nám to kázala a odpoveď bola:

„To máte vedieť!!!"

Nuž som jej teda povedal, že som za celý rok o ničom takom nepočul a poprosil som ju, aby mi ukázala takýto zoznam od hocikoho z mojich spolužiakov, aby som videl, ako to vyzerá a do budúcej prestávky jej to prinesiem.

„Nič vám neukážem!!! Stretneme sa v auguste!!! Dovidenia!!!"

Takže reparát. Doma ma skoro zabili. Stále neverili, že moje známky neodrážajú moje vedomosti a stále mi hučali do hlavy, že nezmaturujem. Jááj, panebože, kto že to len chcel, aby som išiel na ten najvychytenejší gympel..?

Na reparát som išiel s tým, že bude, ako bude. Účtovníctvo aj všetky kalkulácie, z ktorých som mal reparát skladať, som mal v malíčku a vedel som, že sa nič nemôže stať.

V komisii sedel akýsi pán, ktorého som pred tým v škole nevidel. Vytiahol som si otázku a začal som pracovať. Učiteľka, ktorá ma nechala prepadnúť, tam sedela zdutá ako koza a čumela si na nechty. Asi po dvadsiatich minútach ten pán, vraj zástupca, zbadal, že nečinne sedím a tak sa spýtal, či som už hotový. Povedal som mu, že áno. Povedal, že nemusíme teda čakať a môžem ísť ku nim na ústnu skúšku.

Tak som si teda sadol oproti nim, rozbalil som otázku, ktorú som si vytiahol, rozložil som pred nich vypracované veci a začal som hovoriť.

Po chvíli ma zastavila učiteľka. Povedala, že si vyskúša, či aj o iných veciach viem takto hovoriť. Bola poriadne vyklepaná z toho, že ten najhorší štvorkár spravil takúto prednášku len tak z brucha. Pred tým, ako však stihla položiť prvú otázku, ju ešte prerušil zástupca:

„...no... počkajte, počkajte.. ja sa takto spýtam... pán... Lakovčák... a vy ste akože prečo robili reparát z tohto predmetu?"

„Lebo niekto z nás troch je tu pekne prijebaný..." prisahámbohu som to chcel povedať. A je mi fakt ľúto, že som to vtedy nepovedal. Ostal som ticho a vychutnal som si pohľad na v tej chvíli poriadne rozklepanú učiteľku. Pozrela na mňa povedala, že môžem ísť. Tie dve sekundy trápneho ticha, to bolo naozaj také malé odškodnenie za tento manier.

A tak som nastúpil do maturitného ročníka. Krátko pred písomnými sa ma moje „obľúbené" učiteľky spýtali, kedy mám narodeniny. Spýtala sa ma to na hodine jedna z nich. Aby to nebolo nápadné, tak sa najskôr dívala do kalendára, potom sa spýtala niektorých iných a akoby námatkovo aj mňa. Akože nič. Len tak, je zvedavá. Ale ja som tejto divej husi neveril ani nos medzi očami, tak som povedal, že mám narodeniny dvanásteho októbra. Napriek tomu, že ich mám štvrtého júla.

Nevedel som, na čo sa to pýtala, ale keď sme dostávali inštrukcie k praktickým maturitám, bolo mi to jasné. Nepodpisovali sme sa menami, ale rodnými číslami. Pevne dúfam, že v maturitnom ročníku nikto nemal narodeniny dvanásteho októbra. Ak hej, tak som mu asi pekne zavaril.

Vytiahol som si krov. Jeden z najťažších výkresov, ak nie najťažší. Na celej škole vraj boli dva. Jeden som mal ja a druhý mal spolužiak, čo sedel hneď za mnou. Dozor držiaci dejepisár to mal v podstate na háku. Lukášovi som občas poradil, čo kam treba pridať, čo od kadiaľ odmerať ale inak išiel v pohode. Mal nervy, bol z toho dosť vystresovaný.

Odchádzal som medzi prvými. Mali sme na to osem hodín. Po piatich som odišiel. Bol som s tým hotový. Lukáš ešte čo - to dorábal.

Na druhý týždeň sme mali s onou profesorkou hodinu. Pýtala sa, že kto čo rysoval. Bola nedočkavá ako pes. Prvé, čo spravila, povedala, že niektorí to mali dobre, ale niektoré indivíduá, pričom sa dívala na mňa, to zase odflákli tak, ako to flákajú už od prvej triedy.

Myslela si, že hovorí o mne. Čakal som, či spomenie krovy. Spomenula.

„...no a dva krovy sme len dávali tento rok, obidva si niekto vytiahol... ale asi nie z vašej triedy, lebo boli úplne bez chyby obidva urobené... ukážkové výkresy..."

S Lukášom sme sedeli vtedy vedľa seba. Pozreli sme po sebe a potichu som mu povedal:

„Necháme ju v tom ešte taký týždeň, bude prča, keď bude zaokrúhľovať známky..."

Lukáš neprotestoval. Na ekonomike to bolo podobne. Tam som si vytiahol predbežnú kalkuláciu stavby. Tých vraj bolo viacej, najhoršia bola dvojka, všetko jednotky.

Prišla kasifikačná porada a uzatváranie známok. Na mne si teda riadne zgustli. Ekonomikárka sa ma na nič nepýtala, zaokrúhlila mi trojku. Zaokrúhľovanie známok zo stavebného bolo veľmi zaujímavé. Prišiel na mňa rad, prišiel som ku katedre so svojimi výkresmi - všetko, samozrejme, štvorky.

Spýtala sa ma, čo som rysoval na maturách. Povedal som jej, že krov. Ostala prekvapená a znervóznela. Veľmi dobre si pamätala, že krovy boli iba dva a oba bezchybné.

Tu prišla tá chvíľa, kedy som cítil, že už čoskoro bude po všetkom. Triasli sa jej ruky a bola červená ako rak, keď bielítkom zatierala štvorky v klasifikačnom zázname a prepisovala ich na trojky, posledné štyri na dvojky. Tiež prepisovala známky na výkresoch. Pre mňa to bol nezabudnuteľný pocit dobre odbehnutej dlhej trate, ale jej... bolo mi jej ľúto.

Na ústnych maturitách bol problém iba pri ekonomike. Nejakým nedopatrením som sa pri stavebných predmetoch dostal do skupiny, ktorú skúšali iní profesori, nie tí, čo nás učili. Ale bol som tam sám z našej triedy. Bolo mi to v podstate jedno. Z tejto skúšky som odchádzal s tým, že mi skúšajúci hneď povedal, že mám dvojku. Nevedel, že som „štvorkár".

Pri ekonomike to bolo trochu horšie. Skúšali ma obe moje „obľúbené" učiteľky. Už vedeli, že im nevyšiel ani dátum narodenia, jedna z nich mi dokonca pripomenula, že som ju oklamal, keď videla môj občiansky, a nevyšiel im ani kartel s našou učiteľkou stavebných predmetov /tým, že ma skúšali s inou skupinou/.

Vytiahol som si otázku - jednoduché účtovníctvo a skoro som sa popučil od smiechu. Neviem, ako má maturita vyzerať, ale pri stavebných predmetoch si ku mne jeden zo skúšajúcich sadol a riešil so mnou otázku. Najprv sa ma spýtal, či jej rozumiem a či viem odpovedať. Tak som mu povedal, čo viem, on že ešte si tam doplň toto, toto, a toto a bude to super. Potom sa ma ešte pýtal na súrodencov a tak.

Pri ekonomike? Dostal som otázku a na prípravu som mal vraj dvadsať minút. O desať minút ma skúšajúca zavolala, aby som to zbytočne nenaťahoval. Neprotestoval som, na čo aj predsedníčka komisie, ktorú som tiež videl prvý krát v živote, iba pokrčila plecami.

Sadol som si oproti dvojici mojich profesoriek. Tešili sa na mňa. Nechali ma hovoriť asi dve minúty. Predsedníčka sa usmievala a prikyvovala.

Keď videli, že som sa rozbehol, zastavili ma a začali klásť otázky týkajúce sa všetkého možného od daní, cez infláciu, nezamestnanosť až po sociálne odvody. V otázke, ba dokonca miestami ani v osnovách učiva som z toho nemal nič.

Pýtali sa striedavo, raz jedna, raz druhá, nikdy ma nenechali dokončiť odpoveď, vždy mi jedna z nich skočila do reči.  Toto trvalo asi desať minút. Potom sa ma jedna z nich spýtala, aký  vplyv na nezamestnanosť má inflácia. /ešte raz pripomínam, že v otázke som mal jednoduché účtovníctvo, účtovanie úverov a odpisy DHM/ Tu už zakročila predsedajúca:

„Na toto nemusíte odpovedať, nemáte to v otázke!!!"

Potom sa pozrela na tie dve a spýtala sa ich, čo to má znamenať. Ostali ticho. Na vyhlásení známok som si uvedomil, že na maturitnom vysvedčení budem mať lepší priemer známok, ako v prvom ročníku.

A tak som dobojoval. Beh na dlhé trate. Maturita, formalita. Nazývajte si to, ako len na svete chcete. Aj tak je to jedno. Nikdy to podstatné nebude o vedomostiach. Vždy, vždy, vždy to bude len a len o ľuďoch a o tom, čo sme zač.

Všetkým, ktorým je krivdené, držím palce a želám veľa vytrvalosti.

autor: Michal Lakovčák

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Petra Schutza

Úskalia strestestu

Matovič buduje umelú zákopovú líniu, len aby rozoštval hnutie protificovského odporu.

Laššáková nevie vysvetliť vyše pol milióna za galavečer

Viac zaplatili Košice za Jamiroquai, keď boli hlavným mestom kultúry.


Už ste čítali?