Samotný spevák, stojaci vedľa Liz, doplnil, že nemáme súdiť človeka, kým sa s ním osobne neporozprávame. Nikto z nás sa s Jacksonom nerozprával, ale každý z nás si pamätá kedy a kde prvýkrát uvidel Thriller. Ja som sedela na koberci a so sestrami sme hrali človeče nezlob se. Obrazovka ma ohúrila. Izba bola zrazu plná mladého černocha z Ameriky. Mal červenú bundu, kučeravé vlasy a bol neskutočne živý. Svietil medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou. Vtedy som prvý krát vyslovila to kúzelné - Majkl Džekson.
O veľa rokov neskôr, na konci júna, planétu zasiahla správa o jeho náhlej smrti. Zasiahla dovolenkujúcich, pracujúcich, chorých, bohatých. Introvertov aj extrovertov. Celebrity, politikov aj železničiarov. V ten deň skolaboval ešte niekto. Internet.
Keď dohral Thriller, svet zalapal po dychu. Hollywood preniesol do svojich klipov a MTV mu pri tom s radosťou asistovala. Nahnevaný, hravý, bezočivý, romantický. Vložil sa do každej pesničky, do každého klipu. Svojou ľahkosťou a radosťou zvalcoval obidve Ameriky, Európu, Áziu aj Afriku. Michael Jacskon bol vo svete populárny ako Pepsi či Coca Cola. Nalepený a imitovaný v každej obývačke na zemeguli.
Quincy Jones tvrdí, že Michael tancoval aj v štúdiu pri nahrávaní albumu. A pri baladách plakal. Je to na tých cédečkách cítiť.
Čaro strhujúcej atmosféry.
Biele ponožky.
Energia v nohách.
Energia v hlase.
Nezabudnuteľné refrény.
Pohyby šelmy.
Vokály z inej dimenzie.
Rytmus, tlkot a búšenie v drsnej koženej bunde.
Neporaziteľný. Nadčasový.
Doznel posledný tón. Vládca rekordov sa krotko usmial a pokorným hláskom zahlásil: I love you.
Predstavte si, že sa narodíte do veľkej veselej čiernej rodiny. Od troch rokov si len tak spievate, lebo vaši bratia neustále niečo skúšajú a hrajú. Váš otec čaká, kým trochu podrastiete a o dva roky vám strčí do ruky mikrofón. Veľký prísny otec. A vy ten mikrofón už nepustíte z ruky. Nikdy. Prenasledujú vás davy, nemáte sa kam schovať. Niet kam ujsť. Za oknom auta vidíte len nalepené vrieskajúce telá a nikdy sa to nezmení. Tri dekády budete starnúť v káblových televíziách. Neostáva vám nič iné, musíte si vybudovať svoj svet. Doslovne. Postavíte obrovský ranč, nazvete ho Neverland a veríte, že tam nikto nestarne. Zavoláte zájazdy plné detí a zamestnáte dvesto ľudí, aby im mal kto vyrobiť zmrzlinu, pustiť kolotoč a ukázať slony. Postavíte kino a v ňom zabudované lôžka pre ťažko chorých pacientov. Pustíte im rozprávku a pošlete tam míma, nech im predvedie skutočnú pantomímu. Jacksona vždy najviac bavilo sledovať rozšírené oči detí pri vstupe do areálu. Vždy tvrdil, že na pódiu je doma, mimo neho už nie. Často sa cítil osamelý. Nevedel, ako žiť normálne. Nevedel, aké to je stáť v rade na pokladňu. Obával sa, aby sa v tom dave, čo ho večne prenasledoval nikto nezranil. Chodil do nemocníc, spieval o zdevastovaných stromoch, upozornil na Afriku, rasizmus a hladomor. Cítil zodpovednosť tlmočiť veľké odkazy.
Všetko stíchlo. Zo zeme vyskočil Michael Jackson. Stojí v strede farieb, tanečníkov, v strede miliónovej show. Stojí s bojovným a pevným výrazom v tvári. Ako skala. Ani sa nepohne. Prvé rady odpadávajú. Hluk. Narastá. Stále stojí. Dáva si dole slnečné okuliare, akoby sa nechumelilo. Štadión buráca, dav šalie. Javisko drží nápor. On sa ani nepohne. Ako časovaná bomba, ktorá nevybuchne. Píše sa rok 1993 a je prestávka na Super Bowl. Kráľ otvára svoje vystúpenie. Úroveň doteraz nepoznaná. Ešte teraz z toho mrazí.
O niekoľko rokov súhlasí s natočením dokumentu. Michael sa tvári zmätene, keď mu Martin Bashir, britský novinár, dáva otázky na telo. Rozpitváva fámy a spevák mu trpezlivo odvracia každú z nich. Hudobná legenda lezie po stromoch a hovorí mu o svojich tajomstvách a boľačkách. A Martin vyrobí film, v ktorom svoj komentár zahalí do ľahko rozpoznateľného podozrivého a provokujúceho tónu, hraničiaceho so škandálom.
Umelec ostal sklamaný. Nepochopený.
Postupne sa z neho stáva zahalená kreatúra, ktorá nezvláda slávu a rozpadáva sa pred kamerami. Svetové média si z tej kreatúry uštipkávajú ako hyena zo zdochnutej vrany. Musí chodiť na súdy a mať na ruke putá. Na tej istej ruke, na ktorej nosil bielu ligotavú rukavičku, ktorou tak uchvátil zem. Vraj ho tam aj zavreli na záchode. Muža, ktorý stvoril Man in the Mirror. Jeho rovesníci mávli nad ním rukou a zvyšok sveta zapochyboval o jeho súdnosti. V denníkoch mal strašidelné fotky a pre obyčajných ľudí to bol už iba cvok. Divný chlap pod dáždnikom. Biely ako smrť.
Svetu dal zábavu, drámu, show a peniaze na charitu. Svetu dal ošiaľ a jemu nezostalo nič. Snažil sa svoj život lepiť dokopy najlepšie ako vedel. Ale nedarilo sa mu. Lepil ho komplikovane, nešikovne, nepresvedčivo. Dva dni pred smrťou absolvoval generálku koncertu. Vzal si do hrobu nevybalené tromfy a originálne nápady na svoj pompézny, očakávaný návrat. Ten návrat prišiel, ale s väčšou, ničivou silou - v podobe interpretovho konca. Keď sa usmial, vyzeral ako dieťa. Ešte aj v 50-tke. Volajú to "odzbrojujúci úsmev".
Posledný odkaz pred rakvou odovzdala jeho dvanásťročná dcéra. Keď ho s plačom oslovila "ocko", všetky turné, grammy a titulky zmietla zo stola. "Bol to najlepší ocko na svete".
Táto doba nemá veľa kráľov. Netvrdím, že im máme umývať nohy. Stačí byť iba trocha opatrnejší s géniami našej doby. Je ich čoraz menej.
autorka: Monika Nagyová
