Ako horský vodca pokazí ľuďom deň

Autor: Prvý pokus | 22.9.2009 o 11:35 | Karma článku: 15,08 | Prečítané:  44049x

V sobotu sme sa rozhodli vyjsť na Gerlach. V zostave dve slovenské „dievčatá" (vo veku 33 rokov, ale takto nás po celý čas tituloval horský vodca, o ktorého v tomto článku hlavne pôjde) a ich kamarát, žiaľ, Američan (prečo „žiaľ", sa trpezlivý čitateľ dočíta čoskoro). Američan, ktorý ako vedec pracuje v Českej akadémii vied v Prahe, a keďže má rád hory a na nejednu už vyšiel, dal sa nahovoriť jedným z dvoch „dievčat" na výstup na najvyšší slovenský vrch. Pretože toto dievča Tatry miluje a Americkému kamarátovi o ich krásach veľa rozprávalo. Americký kamarát bol zvedavý na krásy slovenských hor.

S našim horským vodcom sme sa stretli okolo šiestej ráno na Sliezskom dome. Američan (budem ho prezývať takto, keďže jeho národnosť hrá v tomto príbehu podstatnú úlohu) mal ešte rozviazané topánky. Prezúvali sme sa totiž až pri aute v Tatranskej Polianke, kde sme v rýchlosti nastúpili do landroveru, ktorý nás odviezol na Sliezsky dom, preto si ich nestihol zaviazať. A keďže sme zatiaľ nezačali ani poriadne chodiť, nejako mu to nevadilo. Predstavujeme sa horskému vodcovi, my dve menom, potom uvádzam Američana, a dodám, že „on je Američan, po slovensky nerozumie, ale ja mu budem všetko prekladať". Reakcia pána vodcu: „To má smolu. A to si v Amerike nevedia zaväzovať topánky?"

Vtedy to ešte beriem ako vtip, dokonca ho Američanovi prekladám a zhovievavo mu hovorím, aby si zašnúroval topánky. Akoby  sám nevedel, že na vysokohorskú túru sa nechodí s rozviazanými šnúrkami.

Cesta na Gerlach je prekvapivo frekventovaná. Horský vodcovia smú mať v skupine najviac troch ľudí, a tak štvorčlenné skupinky kráčajú na úpätí jedna za druhou. Náš horský vodca nám hneď na začiatku prakticky zakáže rozprávať. Najprv povie, že keď kráčame do kopca, budeme mlčať, aby sme si šetrili dych. Zdá sa to rozumná rada, snažili sme sa ju dodržať. Mysleli sme si totiž, že by sme nemali viesť dlhé diskusie. O chvíľu sme však pochopili, že aj keď si vymieňame dojmy z krásnych výhľadov (pretože tie sú naozaj cestou Velickou dolinou nádherné), zahriakne nás, aby sme netárali. V ostatných skupinkách sa ľudia medzi sebou rozprávajú, smejú sa. Pýtame sa, prečo sa všetci smú rozprávať a my nie. Horský vodca nám odpovedá, že pochádza z francúzskej vodcovskej školy, podľa ktorej treba pri výstupe mlčať. Pripája historku o tom, ako akýsi vodca počas dvojdňového výstupu povedal jedinú vetu: „Podarilo sa." Potom neustále opovržlivo komentuje ostatných vodcov: „Trkocú ako staré baby." Pripomínam ešte, že výstup nebol až natoľko fyzicky náročný, aby sme sa zadýchali, tempo nebolo rýchle, dych by nám na rozhovor pokojne stačil. Kráčame teda mĺkvo kopcom, za nami aj pred nami rozjarené skupinky ostatných turistov. Navyše, náš vodca nám nedovolí urobiť si prestávku. Nie len, že na fotografovanie. To by sa ešte dalo ospravedlniť, veď vysokohorská túra nie je módna prehliadka. My sa však nesmieme zastaviť ani na chvíľu, aby sme sa napili vody. Miesta na prestávky vyberá výlučne náš vodca a najdlhšia, ktorú sme počas asi štvorhodinového výstupu mali, trvala asi štyri minúty. A dohromady boli asi tri.

Na jednej z týchto zriedkavých prestávok sa v rámci neškodnej diskusie Američan pokúša napočítať po slovensky do desať. Na rozdiel od horského vodcu, ktorý neurobil ani jediný krok v ústrety vzájomnej komunikácii, sa snaží dať najavo, že sa o jazyk krajiny, na ktorej najvyšší vrch práve lezie, aspoň zaujíma. Američan, ako som spomínala, pracuje v Českej akadémii vied v Prahe, v práci hovorí po anglicky, a za rok, ktorý doteraz v Prahe strávil, sa ešte po česky nenaučil. Je to iste škoda, a iste by sme mohli žiadať, aby vynaložil pri svojom jazykovom vzdelávaní väčšiu námahu. Napriek tomu oceňme aspoň jeho snahu pochytiť z reči základy, a navyše porozumieť rozdielom medzi češtinou a slovenčinou. Američan teda počíta, žijúc v Prahe je mu čeština predsa len známejšia, a keď sa dostane k „tři", horský vodca ma prísne napomenie, aby som mu povedala, že „ř ani žiadne tři v slovenčine nemáme".

Cestou na vrch nám ešte povie: 1. Že toto leto absolvoval osemdesiat túr, ale takých klientov, akí sme my, teda ešte nezažil (Asi vás pri tejto vete napadne, čo sme tam, pre milého Boha, vystrájali. Nech si hlavu lámem, ako chcem, spomínam si len na to, že sme boli čoraz menej poslušní a dovolili sme si občas prehodiť slovko-dve, prípadne zastať, keď sme už naozaj ďalej nevládali), 2. Že natoľko nekoordinované pohyby, ako má Američan, ešte nevidel, a mám mu povedať, aby začal chodiť na gymnastiku a vylepšil si tak koordináciu (Neviem, koľkých tridsaťročných mužov poznáte, ktorí by si vo voľnom čase vylepšovali koordináciu na gymnastike. Pripomínam, že Američan denne - celkom podľa amerického stereotypu - behá a bol už na podstatne vyšších horách ako na Gerlachu).

Nakoniec na vrchole nám dopraje pätnásť minút. Predtým nás ešte diriguje, kde sa máme posadiť, aby nás odfotografoval. Na záver volá na Američana ľúbozvučnou slovenčinou, a keď mu kolega, iný horský vodca, pripomenie, že Američan mu nerozumie, lebo je Američan, náš vodca odpovie, že mu je to jedno, vraj sa mal Američan naučiť po slovensky. Cestou dolu už len nepodstatné komentáre o jeho neschopnosti, nekoordinovanosti, celkom jedinečnej nešikovnosti. Našťastie po zostupe Batizovskou dolinou sme už mohli pokračovať sami.

Pripomeňme si niekoľko vecí: Horskému vodcovi sme za výstup zaplatili 230 Euro. My sme boli klienti, pán vodca si mohol hryznúť do jazyka, aj keď sme mu neboli práve sympatickí. Kolega, ktorý výstup absolvoval v ten istý deň s iným vodcom mi rozprával, že jeho manželka, nezvyknutá na vysokohorské túry, mala pri zostupe Batizovskou próbou na úsekoch so železnými „krampľami" v stene ťažkosti, ale ich vodca sa ani raz nezmienil o jej nešikovnosti, nekoordinovanosti jej pohybov, či inej neschopnosti. Naopak, povzbudzoval ju, radil jej. Chápem, že vysokohorský výstup má svoje pravidlá, ktoré treba dodržiavať, chápem aj to, že vodca má za klientov zodpovednosť, a musí trvať na bezpečnosti. Nechápem však, prečo mňa a môjho kamaráta náš morózny horský vodca systematicky urážal. Prípadne nechápem, že medzi horskými vodcami nie je žiadny, ktorý by vedel po anglicky. Práca s ľuďmi si vyžaduje istú toleranciu, niekedy sa stretneme s klientmi, ktorí nám nie sú celkom po chuti. Za honorár 230 Euro by som očakávala profesionálnejší prístup. Po druhé si predstavujem, koľko rozhorčenia by spôsobilo, keby napríklad rakúsky horský vodca okríkol v rakúskych horách slovenského turistu, či si na Slovensku nevieme zaviazať topánky, prípadne by sa naňho osopil, aby sa naučil po nemecky, keď sa s ním chce rozprávať. To by bolo článkov o rakúskom šovinizme, fašizme, netolerantnosti, xenofóbii a neviem, o čom. To by sme si bruchá mastili, ako sa k nám na nepriateľskom západe správajú arogantne. To by bolo blogov a diskusných príspevkov. Ako sa mi správame k „ne-slovákom", radšej nevidíme. Nehovoriac o ekonomických dôsledkoch, ktoré to má pre slovenský cestovný ruch.

Na záver niekoľko osobných poznámok: Na výstup na Gerlach som sa chystala viac ako dva roky. Bol to sen môjho otca, ktorý v máji zomrel. Že som sa tam teraz dostala, bolo pre mňa osobne významné. Kúsok pred vrcholom som mala v očiach slzy, z dojatia z tej krásy. Do Tatier som chodievala od detstva, a Američanovi som celé mesiace básnila o ich kráse. Mrzí ma, že mi tento deň horský vodca skoro pokazil. Píšem skoro, lebo v skutočnosti mi ho pokaziť nemohol. Výstup bol nádherný, ako sú Tatry nádherné vždy, a počasie bol Boží dar. Američan mal na najvyššom bode republiky síce trochu pokazenú náladu, ale nakoniec zhodnotil, že Tatry sú krajšie ako Rocky Mountains. Nabudúce sa tam vrátime, a vyberieme si túru, na ktorú sa dá ísť bez vodcu. Kladiem si však otázku, či sa iní potenciálni turisti zo zahraničia nenechajú po podobnej skúsenosti od ďalších návštev Slovenska odradiť.

autorka: Anna Háblyová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vyberal stanice záchraniek v podozrivom tendri, Saková ho povýšila

Je to skúsený záchranár, obhajuje ho ministerka.

Dobré ráno

Dobré ráno: Voľby vo Veľkej Británii sú prakticky vyhraté. Bude to stačiť na plynulý brexit?

Predčasné voľby vyhlásil Boris Johnson po brexitovom neúspechu.


Už ste čítali?