reklama

Plynovú komoru mali premyslenú naozaj dobre

Do pracovného tábora Osvienčim, alebo Auschwitz I, sme dorazili zhruba po 5 hodinovej ceste autobusom, tesne okolo obeda. Počasie bolo zimné napriek tomu, že slnko svietilo intenzívne, na zemi sa ešte stále ligotali kôpky snehu; vietor fúkal dlhodobo, no jemne. Celá scenéria však vôbec nenasvedčovala tomu, že presne sem, presne na toto pokojne pôsobiace miesto bolo deportovaných viac ako milión ľudí, ktorých osud bol už vopred určený...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (177)

Nejednalo sa však len o samotných židov( aj keď jednoznačne tvorili väčšinu väzňov), nie. Išlo aj o politických väzňov, kriminálnikov, homosexuálov, či o ďalších „nepriateľov nemeckého nacionalizmu".

Po chvíľke čakania, sme sa konečne dostali dnu (v zapätí som si však uvedomila tú absurdnosť, tú iróniu tohto želania... ako dokázal čas zmazať ten strach, tú beznádej tohto miesta. Ako dokázal zmeniť prístup ľudí, ktorí sa dnes už len so záujmom a pocitom bezpečia dokážu prechádzať po miestach, kde vyhasli milióny ľudských životov..), kde sme každý obdržali slúchadlá, (ktorých tam bolo nespočetne veľa) a krátko na to, sme v nich po naladení počuli hlas našej sprievodkyne, ktorá nás žiadala o utíšenie, keďže sme sa nachádzali už na území bývalého tábora smrti. Na úvod sme sa dozvedeli pár základných faktov, ktoré nám však už hneď na začiatok dokázali privolať myšlienky smútku, žiaľu a bolesti. (Možno by som nedoporučovala návštevu Osvienčimu extrémne empatickým, či citlivým ľudom, lebo je to naozaj neskutočne silný zážitok.)

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Posunuli sme sa ďalej. Na moje prekvapenie sa ešte pred našim vstupom do brány označenej nápisom „Arbeit macht frei",( čo v doslovnom preklade znamená „Práca robí voľným", aj keď ja by som si dovolila ten preklad usmerniť na „Práca vás oslobodzuje") obloha zmenila doslova z minúty na minútu, kde jasné slnečné lúče vystriedala tmavá, zatiahnutá obloha a ešte pred vstupom do spomínanej brány vám dokázala navodiť zimomriavky po celom tele.

O chvíľu sme však už stáli pod ňou a celá atmosféra doterajšieho očakávania sa zmenila na ticho; cítila som, ako všetci naokolo vnímajú všetkými zmyslami, kde sa to vlastne nachádzajú. Ten názov vo mne vzbudzoval istý druh výsmechu, na ktorom sa esesáci určite dobre zabávali. Sprievodkyňa nás upozornila na fakt, že písmeno „B" je v slove Arbeit napísané opačne. Hovorí sa, že to bolo niečo ako varovanie pre deportovaných ľudí. Niečo, ako varovný symbol, že niečo tu nie je v poriadku - niečo, nad čím sa mali ľudia zamyslieť pred tým, ako sem vstúpili. Únik však bol už takmer nemožný (niektorým „šťastlivcom" sa to však podarilo, medzi najznámejšími boli dvaja slovenskí židia, ktorí po úniku prvý raz svet podrobne informovali o prežitých zákernostiach, ktorých bolo na nich páchaných naozaj dosť), lebo areál bol obklopovaný strážnymi vežami, či ostnatými plotmi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Celý koncentračný tábor bol rozdelený na viac blokov. Cez našu exkurziu sme sa dostali do tých hlavných, kde v každom jednom bola skrytá ďalšia hrozná a bolestivá pravda. Na stenách viseli zarámované fotky v nadrozmernej veľkosti; zobrazovali ľudí, ktorí boli rozdeľovaní na mužov, deti a ženy; ľudí, do ktorých sa kopalo; ľudí, ktorí boli vychudnutí, chorí, nešťastní; ľudí, ktorí trpeli pre... nič. Pre ntoleranciu druhých národnostných menšín, alebo pre pocit nadradenosti jedného nad druhým. Áno, možno pre toto. Čiže, pre nič.

Tvrdí sa, že Auschwitz I. slúžil najmä na vyhladzovanie ľudí, na ľudské pokusy a na následnú „sprchu" smrti a Auschwitz II, ktorý sa nachádzal neďaleko mesta Osvienčim a to konkrétne v Brezinke, bol veľkým priemyselným centrom, kde sa z uhlia produkoval benzín. Po príchode do jednotlivých blokov, som tomu začala veriť. Za jednotlivými vitrínami sa nachádzalo nespočetné množstvo vecí, ktoré zostali po ľuďoch, ktorí tu boli väznení. Medzi inými tam boli vystavené kufre, vlasy, topánky, či dokonca nádoby jedu. Pri tomto pohľade by dokázalo snáď každého zmraziť, no stále sa to ešte nedalo porovnávať s tým, čo nás čakalo v plynovej komore...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po prechodení skoro všetkých možných blokov, mi nedá, aby som sa nepozastavila nad jedným konkrétnym a to bol blok 16, ktorý niesol označenie „tragédia slovenských židov". Po vstupe sme mali možnosť sa porozhliadnuť každý o samote, čo mi dalo možnosť sa pozastaviť pri všetkom, čo ma zaujalo trocha viac. Môj zrak preto zablúdil hlavne po dlhých zoznamoch, ktoré niesli mne príbuznejšie slovenské mená; po článkoch, ktoré obsahovali protižidovskú propagandu, všade na nich bolo hrubým vytlačené „stop židom", „židia zbohatli na vašich peniazoch", „nedovoľme židom, aby nás okrádali" a podobne. Bolo mi z toho zle. Úmyselne manipulovať ľudí za účelom „vlastnej" pravdy...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Celá tá ideológia bola chorá. Ako bolo možné, že dokázali ľudia, ktorí sa označujú za civilizovaných páchať takéto zločiny na druhých? Ako bolo možné, že dokázali tak kruto zaobchádzať k ľudom, že dokázali počuť tie výkriky, že sa dokázali pozerať na tú bolesť, že tú bolesť dokázali vôbec spôsobiť...
Posledná zastávka nášho prezerania Osvienčimu bola plynová komora. Nachádzala sa na samotnom kraji tábora, kde sa prechádzalo cez úzky prechod( samozrejme ohraničený ostnatým plotom, ako všetko iné), hneď vedľa sa nachádzala veľká veža (doteraz nedokážem pochopiť človeka, ktorý tam sedel a na všetko sa pozeral).

Plynovú komoru mali premyslenú naozaj dobre. Postavili ju totižto tak, že komín nebol spojený so samotnou komorou, takže to vyzeralo tak, že nepatria k sebe. (Nemci sa báli častých kontrol, takže medzi inými stavali aj pred ploty nápisy „Halt!" (po slovensky stoj!), ktorými chceli demonštrovať, ako im na osude ich pracovníkov záleží. Pred plynovou komorou vždy stáli esesáci, mali za úlohu vyzliekať väzňov do noha a sácať ich dovnútra, kde po pol hodine nastalo absolútne ticho.

Obzerala som sa okolo a už moc nemohla a nechcela vnímať... stála som na mieste, kde vyhasli životy státisícov ľudí. Stála som tam, kde bojoval človek proti človeku horšie, ako by to neurobilo ani zviera proti zvieraťu. Predtým, než sme sa odvážili vstúpiť dnu, nám ešte sprievodkyňa stihla povedať, ako Nemci dokázali zužitkovať i samotný popol, ktorého mali, bohužiaľ tak veľa. Častým javom bolo, že posielali urny s popolom rodinám zosnulých( s tým, že to samozrejme nebol ani skutočný popol tej-danej osoby) a žiadali si peniaze za „vrátenie" ich rodinného člena. Ako príčinu smrti často uvádzali zápal pľúc, chrípku, či nešťastné náhody pri „práci". Vošli sme dnu. Čakala nás tam tmavá miestnosť, v ktorej strede sa nachádzal pamätník, kde horeli sviečky. Bol to neskutočne skľučujúci pocit, prechádzať sa po pôvodnej podlahe, byť v pôvodnej komore.. dýchať ten vzduch..

Ako sme z tadiaľ vychádzali (komora mala „iba" dve miestnosti) natrafili sme na skupinu židov, ktorí stáli v objatí(mohlo ich byť asi 20) a modlili sa pri veľkej peci, ktorá pálila ľudí, ktorí tu ukončili svoju životnú púť. Pozerať sa na tých ľudí, ako spievajú so zavretými očami, smutnými výrazmi, a spätými rukami mi dal znova pocit ľudskej krutosti, ktorá sa nedá vysvetliť...Mala som dosť. Vyšli sme von, každý s výrazom otrasenia a vydali sa preč z Osvienčimu. No s krutosťou sme v ten deň ani zďaleka neskončili...čakal nás ešte koncentračný tábor Brezinka, ktorý tvoril „komplex" s Osvienčimom a niesol aj názov Auschwitz II. 

autorka: Dominika Časová

Prvý pokus

Prvý pokus

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  778
  •  | 
  • Páči sa:  65x

Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík:  Slovenské zdravotníctvoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu