Len tak si žijem, či prežívam, nielen na úkor manžela, ale aj štátu, ktorý mi platí zdravotné poistenie a som mu za to vďačná. Poctivo sa hlásim na úrade práce mesiac, čo mesiac a prinášam stále nové zbytočne popísané i vytlačené hárky papiera, aby som dokázala štátu, že si prácu naozaj hľadám. Samozrejme, že hľadám! Hľadá si ju každý normálny jedinec v tomto štáte, ktorý chce byť sebestačný. Nehovorím o skupinách žijúcich z podpory, či detských prídavkov.
Som naozaj „pristará" pre zamestnávateľov? Ešte neumieram a chcem byť užitočná. Som plná sily, deti dospelé, ale študujúce, čiže ekonomicky závislé na nás a jediné, čoho sa obávam je to, že kým prácu nájdem, už nebudem mať ani silu ani chuť niekomu dokazovať, že som fakt lojálny pracant. Len chcem prácu, ktorá bude prospešná a bude mi cťou, že ju môžem vykonávať.
Po poslednej návšteve úradu práce som šla domov znechutená viac ako obvykle:
„Máme, ale do toho kurzu Vás už nemôžem zapísať" reagovala na moju otázku pracovníčka úradu práce, či neotvárajú aspoň nejaký kurz účtovníctva.
„Prečo ma nemôžete zapísať? Už je obsadený?" reagovala som.
„No nie, ale Vy ste sociálne znevýhodnená, tak Vás nemôžem prihlásiť."
„A neorganizujú sa kurzy úradov práce pre sociálne znevýhodnených, teda nezamestnaných?" otravovala som ďalej.
Ale po vysvetlení pracovníčkou úradu, mimochodom milou osôbkou, ktorá len tlmočí, čo jej nakázali, som pochopila, že mám zjavné medzery vo vedomostiach o sociálnej problematike.
Do júla som bola len nezamestnaná, teda 1 rok, ale od júla som už dlhodobo nezamestnaná a teda sociálne znevýhodnená a nemôžem navštevovať kurz účtovníctva, ktorý by mi síce rozšíril moje vedomosti, ale, čo ak by som zohnala prácu a prišla o ten úžasný status sociálne znevýhodnenej?
Nie som nevďačná, len nechápem.
Od júla minulého roku som napísala žiadostí viac ako iní za celý život. Práca? Nič. Ak si môžem odmyslieť „door to door" poisťovacích agentov, finančných poradcov, či predavačov širokospektrálnych zbytočností, ktoré sú neodmysliteľné pre Váš zdravý život. To nič, že nemáte pomaly ani na jedlo, ale keď budete behať, či jazdiť - samozrejme na vlastnom aute - a usmievať sa od ucha k uchu, tak určite niekoho zlanárite na ďalšiu nevýhodnú poistku, na úžasné zbytočné audio, či video nahrávky čohokoľvek, super kozmetiku - ako ste vôbec bez nej mohli žiť?! atd., atp....
Počas doby statusu len „nezamestnaná" som sa do žiadneho kurzu účtovníctva nedostala a teraz už nemám nárok. Ale absolvovala som kurz v rámci projektu „Podpora uplatnenia občanov ohrozených hromadným prepúšťaním v dôsledku globálnej finančnej krízy". Mám pocit, že tie dlhé komplikované názvy projektov v rámci EF sú cieľom, aby nikto nepochopil alebo nezistil, kam tie prachy z EÚ vlastne idú. Ospravedlňujem sa transparentným užívateľom fondov!
Každopádne kurz bol príjemným spestrením doby „spoločenskej nepotrebnosti", ale nedozvedela som sa v rámci neho nič, čo by som už nevedela dovtedy. Musím však tiež poznamenať, že v kurze bolo zopár účastníkov, pre ktorých to boli informácie nové a prepotrebné. Len by sa pri zaraďovaní účastníkov do kurzov malo zvažovať minimálne podľa vzdelania, či profesií uchádzačov, komu je čo potrebné a prospešné a nie len naplniť kvóty a „odfajknúť" ďalšiu aktivitu pre „pomoc" nezamestnaným. Mimochodom, ten kurz mal vraj hodnotu asi 500 € na osobu. Myslím, že moja rodina by tú sumu bola využila užitočnejšie, ale nejde o to... veď aj školiace agentúry a lektori musia z niečoho žiť a tak je to o zabezpečení zamestnanosti aspoň pre nich.
Takže, ako sociálne znevýhodnená (a samozrejme bez príjmu) si môžem nájsť nejaký ten kurz v množstve agentúr a doučiť sa, čo mi už od čias školských vyfučalo z mojej starnúcej hlavy, lebo som to v mojej doterajšej praxi nepotrebovala, či doplniť, čo sa neustále mení v tejto našej ekonomike. Ale aj keď deťom od úst odtrhnem a zaplatím si 1 kurz za cca 200 a viac eur, bude to len čiastočná informácia a nie celok, z ktorého by som mohla ťažiť a využiť toto novo a draho nadobudnuté vzdelanie v praxi u nejakého „nostalgického" zamestnávateľa, ktorý sa zľutuje a zamestná 47-ročnú „starú" kancelársku krysu.
Ukončím svoje momentálne rozpoloženie, či rozhorčenie pozdravom pre mojich spolupútnikov na ceste nezamestnanosťou:
Veľa šťastia priatelia, nie ste v tom sami! A idem sa pripravovať na ďalší pracovný pohovor! Už to, že ma naň pozvali je úspech, no nie? Hlavne pozitívne! Verím, že budem úspešná!
autorka: Dana Oriánová
