V čase nepohody na mne skončilo viacero druhov ich telesných tekutín. Rannú kávu, niekoľkokrát ohrievanú v mikrovlnke som večer vylievala do drezu. Prišla som o zhruba 30 - 40 hodín spánku (zásadne medzi treťou a piatou ráno). Prečítala som 50krát príhody vláčika Tomáša.
Moja slovná zásoba sa zmenšuje, moja telesná váha kolíše. A kým moje projekty uzreli svetlo sveta, prežila som niekoľko hodín v celkom slušných bolestiach.
Uvedomujem si, že tieto projekty sú dlhodobé a výsledky neisté.
Moja mesačná „mzda" je 163 eur. (Keď po troch rokoch existencie prvého projektu, pribudol projekt druhý, rovnako náročný, mzda ostala nezmenená). Moju pracovnú činnosť nazývajú „dovolenka".
Neviem prečo, ale zdá sa mi, že ma štát emocionálne vydiera. Vie, že nebudem štrajkovať, nedám výpoveď.
Moje projekty budú o niekoľko rokov platiť dane a prispievať k rastu hospodárstva. Myslím, že štát ich potrebuje. Jeho vklad o tom ale nesvedčí.
Pracujem za facku, resp. za pár mokrých pusiniek. Ešteže je spätná väzba mojich projektov dostatočne vrúcna.
autorka: Zuzana Gáliková