23. 12. Ráno je bolesť ale prvá, ktorá ma budí a ja sa s revom na celý panelák doslova plazím do kúpeľne. O pol hodinu už s otcom vyrážam do nemocnice, kde ma posadí na vozík. Vzal mi schválne kožený, nech to mám tip top, avšak jedno koliesko má defekt a nezostáva nám nič iné, len aby sme sa na chodbu úrazoviek presunuli cúvaním, čím aspoň jemne pobavíme čakaním otrávených starších pánov.
Ľudí je tu ako vždy dosť, pán vedľa si číta jeden z mála objektívnych denníkov a ochotne polovičku požičiava otcovi. Ostatní diskutujú o kaproch, pohrebe Havla, ochkajú, a niektorí len otrávene hľadia na nápis: Prosíme neklopať.
Po RTG s diagnózou rozlámané jabĺčko na tri časti mi dvaja chlapci asi v mojom veku začínajú dávať nohu do sadry, a ja so slzami v očiach prikyvujem, že tie rifle môžu odstrihnúť. Sestrička mi povzbudzujúcim hlasom oznamuje, že v marci si už sadnem za volant a ja začínam písať zdrvujúcu správu všade, kam treba. Sťahujem sa dočasne k našim.
24. 12. V ťažkom psychickom rozpoložení si vkladám do úst oplátku s medom a prvýkrát trávim Štedrý večer v rozťahaných teplákoch a v maminej košeli, nech je tam aspoň kúsok dôstojnosti.
S opuchnutými očami po dvojdňovej depke sa začínam usmievať až pri bratových poznámkach a la čo sa tu tak zakrádaš, alebo či mi nemôže dať na nohu aspoň handru, nech poumývam. Nohu totiž ťahám vedľa seba po podlahe napriek tomu že mám barle, ktoré sú ale na mňa príliš veľké. Po hodine a pár panákoch domoviny upadám do letargie, bez emócii čítam správy od priateľov, ktorí sa po roku zišli v bare a nehybne sledujem, ako si naši najmenší rozbaľujú meče, helmy, bábiky a kočíky.
25. - 30. 12. Môj pes bol poslaný do psieho hotela o dedinu vedľa k bradatému pánovi, ktorý sa ho nanovo snaží naučiť pokyny podľa svojho gusta. Ach bože. Asi by bolo načase zaplatiť nájom, na druhý deň zisťujem, že som peniaze omylom poslala na účet firmy, ktorej platím internet. Ach Bože 2. Brat odchádza na chatu, tak mi aspoň nesie svoj mobilný internet, po hodine a snahe pripojiť sa zisťujem, že mi dal zlé inštalačné CD. Ach Bože 3. Zúfalo sa hrabem v našich knižnici a hľadám pozitívnu literatúru, gúglim si diskusie zlomená noha – ako nepribrať, a nechápavým pohľadom pozerám na ľudí, ktorí mi vravia, že zlomená noha je super – vraj by nemuseli chodiť do práce, do školy a celý mesiac by sa váľali na gauči. Strašné.
31. 12. Všetci odišli na chaty a bytové žúrky. Ja trávim Silvestra v obývačke, kde už poznám každú vecičku a márne hľadám aspoň nejakú pavučinu. Skleslo sa dívam na svoju na maximum pokreslenú sadru, kde si deti realizovali svoje počiatočné umelecké cítenie. Aj keď ma Silvester nikdy nejako nedojímal, trochu ma to zasiahlo. Predpokladám, že naši o desiatej hodia šípku do postele. Utvrdil ma v tom aj fakt, že tato otvára šampanské už o siedmej. O desiatej zaspávam aj ja pri primitívnom programe našej televízie a dávam si budíka o päť minút dvanásť. Zázrakom sme sa všetci prebudili a utekáme na terasu. Teda naši utekajú, ja zastávam funkciu najrýchlejšieho slimáka. Pred pol jednou sú už všetci zalezení v posteli, ja pozerám na pripitých ľudí z priameho prenosu, ktorý prebíja rachot z vonku a ľutujem všetkých psíkov na zemi.
1. 1. 2012 Vraj sa podľa Mayov máme v tomto roku duchovne transformovať. Myslím, že mňa si vzali na mušku už teraz. Konečne som si v prvej tretine svojho života uvedomila hodnotu zdravia, ktorú si zrejme uvedomíme, až keď sa nám niečo stane. Bez neho nespravíme ani krok. Ja doslova.
Autorka: Michaela Vydrnáková