Jún 2009. Prileteli sme z Ameriky, na Schwechate ma čakalo prekvapenie: prišiel nás vyzdvihnúť. Radosť, darčeky, posedenie do polnoci: ako pijú Amíci tequilu? O týždeň americký večierok u nás doma: bezchybný, príjemný človek, porozvážal všetkých, čo pili, len moje guacamole mu nechutilo.
Júl 2009. Recidíva po troch rokoch, odhalená vcelku zavčasu. Asi polhodina prehovárania, telefonáty so psychiatričkou, ide sa do Pezinka, plné auto sprievodu. Nešoférujem, tak fotím jazdou rozmazanú krajinu, aby som upokojila žalúdok. Chvíľku jačím, lebo si za jazdy otvoril dvere, a to nenávidím. (Pochybujem, že sa na to pamätáš.)
Na príjme pri západe slnka sme spolu. Nechápem, ako tá bytosť v službe mohla mať meno, nieto pred ním MUDr., celkom racionálne sa rozhodnem nevrieskať na ňu, ale trpezlivo ju vyviesť z jej vlastného komunikačného zmätku. Hlavné je, že pacient sa ide liečiť. Rozlúčime sa až za tmy: ďakujem ti, moja drahá! Keby si vedel, čo ma to stojí, pomyslím si. Po opitosti zrazu ani stopy. Preplakala som polovicu tej noci.
Po pár dňoch sa odtiaľ nechá vyhodiť za nejaký stupídny prehrešok, ani sa mi neozve.
Štedrý večer 2009 bol najpríšernejší v mojom živote. Keď sme s mamou pochopili, že sa ho nedočkáme, nechcelo sa nám už ani večerať, ani rozprávať, ani nič, a tak sme sa prekolísali večerom. Keď mama zaspala, definitívne vo mne dozrela myšlienka.
Trochu viac denného svetla do štedrovečerných problémov! Môj následný písomný prejav sa začínal slovami „ty slabošská nula a atrapa chlapa" a končil „hlbšie klesnúť nemôžeš". Šla som spať pokojná ako žulový náhrobok. Konečne som to povedala jasne a to prináša veľkú úľavu.
Vianoce 2010 boli najúžasnejšie. Tak to chodí v normálnych rodinách, kde sa každý dospelý člen snaží o čo najkrajší spoločný výsledok a „dávaj - ber" je naozaj v rovnováhe. Počas tohto roka som sa k tomu vrátila, ocenila som, ako vyzerali posledné Vianoce, a dala najavo, že na predposledné som nezabudla.
Ďalší zápis: Dnes som zistila, ako budú vyzerať Vianoce 2011, a zatiaľ sa mi ešte nepodarilo roztriasť, lebo stále telefonujem. Snažím sa naplánovať, čo budeme zajtra robiť, čo presne povieme a čo podnikneme, ako zistíme, či Pezinok vôbec vezme pred sviatkami pacienta, ako ho k tomu dotlačíme a kedy si konečne sadneme, aby sme o tom prvýkrát pokojne porozmýšľali.
Každý príbuzný alkoholika začína ako úplný diletant. Postupom rokov sa vzdelá tak, že môže písať učebnice o všetkom, na čo musel prísť sám. Presne vie, akým chybám sa vyhnúť mohol, akým nemohol, vie, že ultimátum, s ktorým dlho váhal, si musel skrátka vyskúšať. Ako návštevník pozná jedno anestéziologicko-resuscitačné oddelenie, zopár interných a jednu psychiatriu.
A čo vie alkoholik o svojom príbuznom? Málo až nič, nikdy predsa nemal záujem dozvedieť sa, čo spôsobuje. Ako pacient pozná jedno anestéziologicko-resuscitačné oddelenie, zopár interných a jednu psychiatriu. Vie, aké to je, keď doňho pchajú nazogastrickú sondu, keď ho bez opýtania narežú pod kľúčnou kosťou, aby doňho strčili kaval, aké to je, keď mu popraskajú žilky v oku, lebo doňho narvali močový katéter. To všetko pre utešenú alkoholickú pankreatitídu. Ale nevie, čo zatiaľ robili príbuzní a ako im bolo. Bremená sveta sú rozdelené veľmi nerovnomerne. Alkoholik si myslí, že najviac utrpel jeho sebaobraz, lebo o iné sa nezaujíma.
Pri najbližšej návšteve psychiatrie ti to porozprávam a ty budeš počúvať, napísala som si v decembri 2011.
V roku 2012 som nenapísala nič, Vianoce ma už nemátali, vedela som, že budú iné, lepšie, bez neho. S týmto človekom ja Vianoce netrávim, vyhlásila som pred všetkými.
V apríli 2013 si prezerám, čo som si napísala aj nenapísala o tej dlhej a zdanlivo zbytočnej ceste, ktorú sme prešli. Začala som sloganom „Veselé Vianoce každej rodine alkoholika". Lenže nielen Vianoce sú o tom, aby sa všetci, čo sa majú radi a chcú ich tráviť spolu, prakticky bez slov dohodli, čo kto spraví a ako budú tie chvíle vyzerať. A naopak, nie sú o tom, či niekto milostivo súhlasí, že príde na rodinný obed a donesie ako darčeky knihy, ktorých očividná primitívnosť má zrejme uraziť obdarovaných. Na to ti kašlem.
Dlho to trvá, kým človek nahlas povie: „Kašlem na teba."
Autorka: Eva Č.
