Zvykol som si, doba je už taká a, našťastie, má človek možnosť vybrať si z iného „jedálnička". Čo však je smutné, je fakt, že väčšina slovenského národa chce byť dobrovoľne zasypávaná reklamami, až si nakoniec užijú ten relax pri sledovaní medziľudských konfliktov na to profesionálne vybratej zmesky ľudí .
Povedzme, že úroveň tých programov chápem, je to jednoducho produkt, ktorý je skvelý práve vtedy, keď sa predáva, hoci jeho morálny odkaz je nulový. My sami sme však tí, ktorí presne toto chceme, napriek tomu, že stále nadávame na všetko okolo.
Zrejme sme schopní sami sa degradovať na pozíciu plytkých konzumentov. A tým nebude televízia ukazovať motivačné videá, ako inak stráviť poobedie či investovať svoju tvorivosť. Načo aj. Nás uspokojí nás fakt, ako nám je fajn v porovnaní s opitou zmeskou blúdiacich ľudí.
Trpiaci (a čím viac, tým lepšie ) vo Vilovej „zlatej" relácii, a to doslova, sú kategória sama o sebe. Rozboril je krásnym príkladom, ako ponúknuť všeobecne nešťastným ľuďom obraz šťastia. Stačí im ukázať niekoho, kto trpí ešte viac ako väčšina sledujúcich, a hneď im srdce poskočí, že môže byť aj horšie. No a druhy deň je jeho štedrosť horúcou témou a každá vyronená slza je bonus k nie jednej výplate. Ale dosť bolo súcitného pána V.
Skôr sa pýtam. Nie je toto situácia, ktorú treba riešiť? Otvoriť ľuďom oči aspoň na chvíľu? Veď ak po nás ostane generácia ľudí, ktorých toto uspokojí, máme sa na čo tešiť. A nie len na bohatý program jesenných premiér.
Možno by sa zamysleli, že vo väčšine prípadov by mala prísť pomoc z úplné inej strany ako od televízie a že celovečerný program zložený z nešťastia druhých je biznis, ktorý doslova túžime podporovať.
Sme hodní viac ako plytkých výkonov ľudí, ktorí nahradili hercov, no túžime z nich spraviť celebrity.
Ale ako sa vraví, proti gustu...
autor: Maroš Drha