Predstavy o domove dôchodcov sú rôzne. Najmä ak ste nikdy nemali tú česť takéto zariadenie navštíviť. Ja som predstavu mal, reálnu. Vedel som do čoho idem. A čo čakať. Praxovať bolo treba.
Lenže. Lenže skôr, či neskôr to príde. Či dnes, či zajtra, alebo o týždeň. Myslím si, že čím skôr tým lepšie. Aby človek pochopil a nabudúce bol pripravený. Aspoň o niečo viac.
Vidíte ako starenka žobre od zamestnancov peniaze. Ako to? Nuž, keď jej z dôchodku strhnú na ubytovanie, ostane jej len vlastná biedna existencia.
Vidíte vozíčkarov, epileptikov, ľudí pripútaných k lôžku (nie doslova, sú neschopní pohybu), ľudí s Parkinsonom, ľudí s Alzheimerom, ľudí so sklerózou multiplex (nie, to nie sú tí čo zabúdajú), ľudí so stareckou demenciou atď. Nie sú to len „babky a dedkovia", ktorí nemajú kde bývať, ako si myslí drvivá väčšina ľudí. Je treba sa o nich postarať. A to neznamená len podať raňajky, obed a večeru. Je treba sa o nich postarať odborne a s citom. Od A do Z. Na to je treba ľudí, vybavenie, lieky, zdravotnícke pomôcky a iný zdravotnícky materiál. A na toto všetko nie sú peniaze. Je málo sestier, je málo ošetrovateľov, je málo liekov (obyvateľom na lieky z dôchodku neostanú peniaze, alebo nie na všetky, čo potrebujú), chýba vybavenie, alebo je zastarané (relikty z čias spred roka 1989).
Príklad číslo jedna. Obyvateľ je inkontinentný (pomočuje sa), potrebuje plienky. Zdravotná poisťovňa prepláca 60 plienok na mesiac. Ale to nestačí, pomočí sa aj 5x do dňa. Na ďalšie plienky nemá peniaze. Preto sa mu plienky vymenia ráno a večer. A to čo je medzi tým je ponechané „len tak". Je to dôstojné? Ja hovorím nie. Čo s tým môže personál robiť? Nemnoho. Čaruje ako sa dá. Tak ako čarujú kuchárky, keď musia z pár eur uvariť plnohodnotnú stravu na celý deň. Tak ako čarujú bežní ľudia, ktorí chcú jednoducho prežiť.
Príklad číslo dva. Starenka nemôže sama chodiť a taktiež vozík je nad jej sily. Osud ju odsúdil na dožitie na lôžku. Personál sleduje jej stav a ak sa zhorší, napríklad starenka má sťažené dýchanie, privolá lekára. Ten rozhodne ako ďalej. Často sa rozhodne poslať pacienta do nemocnice na takzvaný „doliečovák". Je to predsa nemocnica - viac personálu, intenzívna starostlivosť, vybavenie.
Ale po dvoch týždňoch sa starenka vráti „preliečená" v horšom stave, ako keď odchádzala. Vráti sa totiž s preležaninami štvrtého stupňa. Keď neviete ako taká preležanina vyzerá a máte silný žalúdok, nájdite si na internete. Riaditeľka sa s tým nechce zmieriť a podáva oficiálnu sťažnosť na nemocnicu pre zanedbanie starostlivosti o pacienta. Je jediná, ktorá sa ešte starenky pred smrťou zastane. Rodinu a blízkych nemá.
Vieme, kto je na vine. Ale je to skutočne tak? Boli ste niekedy v nemocnici na geriatrii? Koľko pacientov pripadá na jednu zdravotnú sestru? Viete koľko taká zdravotná sestra zarába? A čo všetko zahŕňa jej práca? Nepichá len injekcie a sem tam podá tabletky. A je táto zdravotná sestra docenená? Nie je. Nie sú peniaze. Alebo to aspoň tvrdia. Oni. Na koho ukážete prstom vy, občania?
Pri výučbe do nás neustále vtĺkali. Empatia. Dookola. Áno, empatia je dôležitá. Nie každý je vhodný vykonávať prácu zdravotníka. Ale empatia nie je všetko. Peniaze hýbu svetom a keď ich niet...nuž.
Príbehov je veľa. Každý si so sebou nesie to svoje. Do konca života. Plakal som, ale už neplačem. Robím inú prácu, ťažkú, odišiel som zo Slovenska. Ale nesťažujem sa.
V celom článku neuvádzam konkrétne miesta, názvy a mená. Rodinný príslušník pracuje v zdravotníctve. Nehaňte ma za to. Objavili sa názory, že sa cielene začala štvavá kampaň voči nemocniciam a zdravotníctvu. Nikto mi za tento článok nezaplatil. Impulzom bol pre mňa tento článok na blogu a pocit, že sa musím o svoje skúsenosti podeliť. Len toľko som chcel.
autor: Lukáš D. (údaje sú v redakcii)