Rok 2012, december... zomrel moj nevlastný otec (upil sa k smrti a dostal porážku, ktorej následne o par dní podľahol), bola to veľká strata, nič som však necítila. Sklamal ma veľakrát.
Vianoce neboli pekné a ani zďaleka sa nepodobali na rodinnú pohodu. Ja som doma nebola, odsťahovala som sa do zahraničia ako veľa mladých vyštudovaných ľudí u nás a prvé Vianoce som musela ostať za hranicami. Si hovorím, veď Vianoce budú aj na budúci rok, tak som sľúbila mamke - ďalšie Vianoce ma máš doma.
Pár mesiacov ubehlo bez vážnych komplikácií alebo, ako by som to nazvala, bežný život smrteľníka. Prešli dva mesiace a mamka mi oznámila, že ide na operáciu, ženské veci. Úplná brnkačka, napísala. Ukázalo sa, že tá bezproblémová operácia bola veľmi komplikovaná a mamka zomrela po pár mesačnom trápení, bolesti a silnom boji žiť.
Ako sa toto všetko stalo? Mamka mi volala, nech prídem domov, chce ma vraj vidieť. Kúpila som si letenku a letela. Aby som si nemyslela, že to bude všetko také jednoduché, zistila som, že som tehotná s mojím priateľom.
Po príchode domov som vystúpila z vlaku a hneď som šla do nemocnice. Mamka ma rada videla, povedala, že ma ľúbi, a ja som jej sľúbila, že ráno prídem a budem jej čítať knižky.
Ráno sme vstali a šli niečo nakúpiť. Vtom sestre zvonil telefón... mamka umrela. Bola to najvačšia bolesť, neuveriteľne silná, a hovorím si: som mladá, je to blbosť, nemôže sa to stať, prečo mne? O dva dni nato sa mi potvrdilo, že som tehotná, nevedela som, či sa mám tešiť, alebo nie. Prišlo ďalšie vyšetrenie a doktor mi oznámil, že som o dieťa prišla... bola to ďalšia rana v krátkom čase.
Počas tohto jedneho mesiaca mi zomreli ešte ďalší dvaja kamaráti. Aj napriek tomuto všetkému, čo sa stalo, som bola pokojná a snažila som sa rozmýšlať rozumne a neutápať sa v slzách, aj keď by som klamala, keby som nepovedala, že neplačem sem tam doteraz.
Prešlo pár mesiacov a ja si začínam uvedomovať to, že mamku už nikdy neuvidím, nikdy ma neopraví, neporadí mi a hlavne ma neobjíme, nepovie mi, že som jej slniečko.
Nikdy som blog nepísala, ale chcela som sa zveriť s tým, čo cítim. Napriek tomuto všetkému, a to nie je všetko, som to stále ja. Malá, nevinná, na prvý pohľad ničím neskúsená slečna. Týmto som aj chcela povedať: budte silní aj napriek všetkému, čo sa vám v živote stalo alebo stane, treba vstať a ísť ďalej.
autorka: V. P. (údaje sú v redakcii)