Takmer som na to zabudol, keď po troch mesiacoch bola hrčka väčšia, začal som nadobúdať istotu, že tohto problému sa tak ľahko nezbavím. Navštívil som ho opäť. Poslal ma k urológovi, kde na recepcii ma slečna chcela objednať o 3 mesiace. Otočil som sa na päte, išiel k inému, kde sa zopakovalo to isté.
Behanie po lekároch z duše nenávidím, tak som opäť hodil spiatočku, vravím si "kašlem na to, ktovie, čo bude o 3 mesiace, možno budem niekde v zahraničí, a veď možno je to naozaj iba uzlinka" a podobne.
Ale keďže mi to stále nedalo, asi o týždeň som si našiel na internete číslo na doktora Kitella, aby som sa objednal. Prísna sestrička mi vraví: "Neprišiel nám objednaný pacient, môžete prísť hneď" Skúšal som ešte vyjednávať, že prídem zajtra, že teraz niečo mám, ale ona povedala vraj môžem prísť teraz, alebo až o tri mesiace.
Vtedy mi konečne došlo, že to nie som ja kto tu určuje podmienky, nechal som nákup v Baumaxe, a vyštartoval na vyšetrenie. Dr. Kittel mi dal pár otázok a hneď poslal na ultrazvuk, ktorý bol len kúsok odtiaľ. Tešil som sa, ako elegantne a rýchlo sa vyrieši môj problém. Dokonca tam zavolal, aby ma vzali mimo poradia, vraj je to súrne, a ja som sa tešil, že mi odpadne čakanie. Proste dnes mám svoj deň, tešil som sa.
Bolo tam šero, chvíľu som ľutoval sestričky, že v takom prostredí musia celý deň pracovať, keď som zazrel vážnu tvár doktorky, ktorá sústredene pozerala na monitor. "No, toto bude TUMOR," to bola veta, ktorá ma definitívne presvedčila o tom, že mi to len tak ľahko neprejde. "Choďte naspäť k doktorovi, on vám povie, čo ďalej...
"Pôjdete do Bojnickej nemocnice, kto je tam, Ižo?" - pýtal sa sestričky, a zároveň vytáčal číslo." Pokým presviedčal niekoho na druhej strane linky, že som súrny prípad a že prídem hneď, mňa sa zmocňovala panika.
Čo ja? Do nemocnice? Hneď? Ďalšie vyšetrenie? BOJNICKEJ???
Na urológii v Bojniciach som našiel dvere doktora Iža a posadil sa do čakárne. Boli už skoro 2 hodiny, starší pán vedľa mňa sa sťažoval, že je tam už od ôsmej a že prečo ho objednali tak skoro, keď sa otvorili dvere a von vykukla sestrička. Ja som vstal, podal jej lístok, ktorým som bol vybavený. "Vy ste ten od Kittela? Poďte ďalej." S ľútosťou som sa pozrel na starého pána a vstúpil.
"Máte tu papuče?" Privítal ma sympatický doktor. "Pôjdete na interné a hneď vás operujeme."
"Nie, nemám, a čo chcete robiť?"
"Musíme vám vyoperovať semenník," povedal a ďalej sa venoval vybavovaniu potrebného.
Takto jednoducho som bol postavený pred hotovú vec. Nevedel som, či je to nutné, či budem môcť mať ešte niekedy sex, či sa zo mňa nestane žena, keď nebude druhy semenník stíhať produkovať dostatok hormónov, a ešte pár laických obáv mi vírilo v hlave.
Doktor mi povedal, že inak sa nedá zistiť, či je nádor zhubný, a že sa s tým nesmie otáľať.
Takto ľahko sa stal z bezstarostného zákazníka Baumaxu pacient onkológie. V priebehu 2 hodín.
Pretože som mal na druhý deň montáž v Bratislave, asi 10 minút som doktora prehováral, že je to dôležitejšie, že mám dohodnutú dopravu, všetko je zariadené a nedá sa to odvolať, až povolil, dohodli sme sa na utorok budúci týždeň, a s pocitom viny, keď sa ma sestrička pýtala, že či mi to stojí za to a že zdravie mám len jedno, a doktor mi vybavoval ďalšie prednostné vyšetrenie u internistu ešte v ten deň, som sa rozlúčil.
"Len nie do Bojnickej nemocnice! Hneď si to vybav do Martina alebo do Bratislavy, oni si len chcú vyúčtovať peniaze od poisťovne, možno tá operácia ani nie je potrebná." To je len pár reakcií od mojich známych a rodiny. Bojnická nemocnica totiž nemá najlepšiu povesť.
Ja som sa rozhodol, že to nechám na osud, a poslušne som prišiel na operáciu. Dostal som veľkú, vzdušnú izbu, na ktorej som bol sám, hoci v iných izbách bolo viacej pacientov a v mojej ďalšie voľné postele.
Na operáciu som išiel asi o 2 hodiny, keďže som odmietol lokálnu anestéziu, bol som uspaný a po sladkom spánku som sa zobudil opäť na izbe. Bolesť bola veľká, tak som vedel, že už je po všetkom.
Strávil som tam 3 dni, sestričky boli vecné, profesionálne, občas sa prišli pozrieť, či niečo nepotrebujem, ani sa veľmi nehnevali, že som 2 hodiny po operácii zjedol pol kila čučoriedok ktoré mi mama doniesla mimo návštevných hodín a následne vyvrátil na paplón, vankúš, plachtu, zem... Chudiatka, boli v šoku, keď sa prišli pozrieť, prečo na ne zvoním.
Vzorku poslali na histológiu, po troch týždňoch prišli výsledky, ktoré boli pozitívne, čiže nádor bol zhubný.
Tie mi oznámil ďalší doktor - Čech. "Pošlem vás do Bratislavy na Klenovú k p. doktorke Syčovej, tá je najlepšia, keby som mal rovnaký problém, idem určite za ňou," oznámil mi a ja som cítil, že mu môžem veriť. Mladý, ale profík, aspoň tak na mňa pôsobil.
Aby som to skrátil, v Bratislave som sa stretol s profesionalitou, hoci majú veľa pacientov a po odberoch treba čakať celý deň, je tam poriadok a všetci vedia, čo majú robiť. O Dr. Syčovej neklamal. Je milá a rozumie tomu, čo robí.
Doterajšie výsledky môjho problému dopadli na výbornú, čiže nebola nutná liečba ožarovaním alebo chemoterapiou, len pravidelné kontroly.
Prečo som sa vlastne rozhodol písať tento blog a menovať konkrétnych doktorov?
Pretože stále čítam negatívne články o našom zdravotníctve, o prístupe doktorov, sestričiek, až musím povedať, že som v šoku. V pozitívnom zmysle slova, a zvlášť po hororových príbehoch ktoré o Bojnickej nemocnice kolujú. Článok som nazval tak, aby si ho prečítali aj ľudia, ktorých zaujímajú len negatívne reakcie a sťažnosti.
Neviem, či som mal len začiatočnícke šťastie, ale chcem, aby sa o mojich pozitívnych skúsenostiach dozvedeli aj ostatní. Nedal som nikomu žiadny úplatok, ani neprosil o lepšie podmienky. Nechcem sa hádať s ľuďmi s negatívnymi skúsenosťami, ale ja som zažil toto... A - ĎAKUJEM.
autor: praje si zostať v anonymite, údaje sú v redakcii
