reklama

Pochod za právo na rozhodnutie

Mám dieťa. Už má viac ako rok. Zistila som, že som tehotná, keď som bola na stáži v Holandsku a mala som tam nastúpiť na univerzitu. S otcom mojej dcéry som sa akurát rozchádzala. Od začiatku vravel, že on dieťa nechce. Teraz žije doma, vo svojej krajine, ja tiež doma v Bratislave. Bol nás už dvakrát navštíviť a posiela mi i nejaké peniaze, no to je všetko.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (357)

Vyrastala som v kresťanskom prostredí. Bola som presvedčená o tom, že potraty sú strašne zlá vec a nikdy by som ju nepodstúpila. Určite som to niekoľkokrát vo svojom živote aj jasne vyslovila.

No zrazu som sa ocitla v situácii, kedy som sa musela rozhodnúť.

Pravdupovediac som si myslela, že potraty sú na Slovensku nelegálne. No ja som bola v Holandsku a riešila som to tam. Áno, napadlo mi to okamžite ako riešenie mojej situácie. Úplne chladnokrvne. Úplne racionálne. Šla som za doktorom a chcela som sa informovať, aké sú možnosti. Keď som volala, aby som si dohodla stretnutie, sestrička mi začala vymenovávať, ako sa mám zaregistrovať u pôrodnej asistentky a začať brať vitamíny. Až potom pochopila, že sa jedná o nechcené tehotenstvo. Doktor mi všetko vysvetlil a dal mi 5 dní na rozmyslenie. Musel, vraj je to tak v zákone.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Bývala som v dome so stenami s umakartu s ďalšími troma ľuďmi, plakať som mohla len cestou na bicykli z práce domov a späť. Dokázala som počas pracovnej doby na to nemyslieť a prepnúť na iný mód. Keď som si spomenula, bolo mi totiž len do plaču. A potom som dostala od kamarátky ponuku ísť k nej domov a byť tam sama. 48 hodín. A za tých 48 hodín som dospela k rozhodnutiu. Že chcem mať dieťa, priviesť ho na svet, starať sa oň, vychovávať ho. Možno aj sama. Asi s veľkými ťažkosťami. Ale nedokážem každý deň myslieť na to, že to dieťa tam mohlo byť a nie je, lebo som ho odstránila. Zabila. Dovolila to. Priala si to. Bolo to dobré rozhodnutie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nechcem ale, aby tento článok vyznel ako svedectvo matky, ktorá stojí na tribúne pochodu za život. Lebo nie je. Odkedy mám svoju vlastnú skúsenosť, som na tieto iniciatívy veľmi háklivá. Hnevajú ma, rozosmutňujú, dostávajú do vývrtky. V tomto texte sa snažím aj sama sebe objasniť, prečo.

Asi preto, lebo rozumiem všetkým, ktorí si prešli tým, čím ja, no dospeli k inému rozhodnutiu. Asi preto, lebo si myslím, že možnosť voľby je to základné, čo máme. To, čo nás robí slobodnými ľuďmi. To, čo nám Boh dal. Asi preto, že vďaka možnosti voľby je umocnený moment rozhodnutia a následkov, ktoré to rozhodnutie prinesie. Asi preto, že to rozhodovanie, tých pár dní bolo to najťažšie, no zároveň najdôležitejšie obdobie môjho života.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Áno, ja som sa rozhodla priviesť na svet človiečika a postarať sa oň. To rozhodnutie padlo vtedy v byte mojej kamarátky v Utrechte, ale proces vyrovnávania sa s ním bol oveľa dlhší. Najprv rodina, kamaráti, spoločnosť. Bolo to pre mňa o sklamaniach, očakávaní, o prijatí. Dlhá cesta, ťažká. A stále sa ešte neskončila. Ešte to bude musieť napríklad prijať moja dcéra. Jedného dňa. A je to tiež dlhá a ťažká cesta toho ako sa uživiť, kde bývať a podobných neduchovných praktických somarín. No dôležitých. Životne.

Najväčší problém pre mňa bolo prijatie zo strany cirkvi. Dostala som ho v rozhovore s jedným duchovným, ktorý mi ponúkol miesto kritiky vypočutie a podporu. No dokopať sa k tomu stretnutiu bol ťažký boj. Mala som veľký problém vstúpiť do kostola, lebo som si bola vedomá svojho zlyhania a bála som sa odsúdenia. Do katolíckeho kostola mám problém vstúpiť stále hlavne preto, lebo pred ním visí obrovský plagát hlásajúci: každé dieťa má právo na matku aj na otca.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vždy, keď idem okolo, napadne mi dodatok, že nie každé má to šťastie. Prečo tam nemôže byť radšej napísané: každý človek má právo rozhodnúť sa a niesť za svoje rozhodnutie dôsledky? S tým istým obrázkom šťastnej rodinky? Prečo musíme niečo zakazovať a nazývať to pozitívne pochody za život? Nie je život v skutočnosti niečo iné?

Nechcem tu ísť do argumentácie konkrétnych vecí. Ale cítila som potrebu niečo napísať. Tak som niečo napísala.

autorka: Veronika Michalová

Prvý pokus

Prvý pokus

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  778
  •  | 
  • Páči sa:  65x

Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík:  Slovenské zdravotníctvoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu