Ako som navštívila Fakultnú nemocnicu v Žiline

Autor: Prvý pokus | 10.3.2015 o 13:09 | Karma článku: 11,87 | Prečítané:  48349x

Mám tri deti. Našťastie nebývajú choré, ale štatistika nepustí a sem tam sa niečo prihodí. Minulú sobotu si 10.-ročný syn vyvrtol koleno pri športe. Po absolvovaní pohotovosti a obligátneho výmenného lístku od detskej lekárky, nám bola odporučená detská ortopédia v Žiline vo Fakultnej nemocnici.

Okamžite som sa chcela telefonicky objednať. Sestrička mi slušne a dôrazne vysvetlila:

“Neobjednávame, treba sa zapísať osobne ráno!”

“Kedy?”

“Najlepšie ráno o 6:00!”

“Sme z Kysuckého Nového Mesta.”

“Inak sa NEDÁ.”

V poriadku. Už trocha rozhodená a mierne ponížená, som si nastavila budík na 5:30 a po dohode s manželom som išla na druhý deň ráno zapísať synátora na vyšetrenie. Keď budem vedieť zhruba o koľkej by sme sa mohli dostať dovnútra, my ho dovezie.

Do Žiliny som dorazila cca 6:15. Detská ortopedická ambulancia sa nachádzala v podzemí niekde pri CO kryte, medzi rozvodmi ústredného vykurovania a kanalizácie. Samozrejme bez výťahu.

Pri dverách visel známy papier na zapisovanie, kde som zaplnila riadok č.18. Predpokladaný čas vyšetrenia 10:00 – 11:00. V prípade neprítomnosti, strácame poradie. /Nechápem prečo som sa nemohla na tento konkrétny čas objednať telefonicky?/ Okrem toho na dverách viseli ešte dalšie výhrážné upozornenia typu ……NEVOLAJTE!….NEZAPISUJTE!….NEOBJEDNÁVAME!... z čoho pre mňa vyplynulo jediné NEOTRAVUJTE!

V čakárni, ktorá pamätá nejednu prelomovú historickú udalosť, už čakalo asi 15 ľudí aj s malými deťmi, ktorí bohužiaľ nemali tú možnosť ako ja a museli skoro ráno vycestovať aj s ratolesťami a spoliehať na šťastie, že dnes to možno výjde.

4 hodiny čakať? Hmm. Vrátila som sa radšej domov pre syna sama. O 9:30 sme vycestovali už spolu znovu.

Poctivo som si zniesla 40 kilové dieťa na chrbáte dolu schodmi ku ambulancii. Však sranda nie? Asi majú inú mienku rodičia, ktorí chodia pravidelne a znášajú trebárs 18-ročné dieťa.

V čakárni registrujem známe tváre z rána a v panike zisťujem, že papier na dverách zmizol. Vyradili nás! Dnes nebude ten deň D? Pýtam sa spolučakajúcich. Papier má sestrička a volá priamo. Nemám fotografickú pamäť a nepamätám si 17 ľudí predomnou. Takže volali, nevolali?

Sestrička vo dverách mi tlmí môj predinfarktový stres. Naša šanca stále žije.

Po hodine čakania a dvoch kávach, potrebujem nutne použiť WC.

Podotýkam, že nie som žiadna citlivka, ale TO, čo bolo určené pre pacientov v čakárni si určite zaslúži aj patričnú medializáciu. Odhliadnuc od toho, že bolo len jedno a to ešte aj spoločné, som zistila, že chýba kľučka na dverách, záchodová doska a v toaletný papier, uterák alebo nedajbože papierové utierky som už ani nedúfala. Za obklady a dlažby by sa nemusela hanbiť ani predvojnová pitevňa. Otočila som sa vo dverách so zistením, že už vôbec nepotrebujem nutne použiť WC. S pocitom návštevníka IV. cenovej som si sadla späť na starožitnú sedačku v čakárni.

Okolo 11:00 sa z dverí konečne ozvalo naše meno.

Samotné vyšetrenie prebehlo na úrovni. Bola som maximálne spokojná. Personál bol kvalifikovaný, milý a ústretový. Bohužiaľ, po zatvorení dverí ambulancie, ma striaslo pri pomyslení, že o týždeň toto všetko musíme absolvovať zase. A myslím si, že skúsenosť, keď sa človek cíti ako občan druhej katégorie, nie je na Slovensku, a to nie iba v zdravotníctve, vôbec ojedinelá.Tak neviem. Je to o ľuďoch, o peniazoch, alebo… o nás?

 

Autor: Dagmar Kapustová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prehrali a odišli k medveďom. Danko nie je prvý, kto sa po porážke stratil

Za medveďmi pravidelne chodil Vladimír Mečiar, po neúspešných voľbách sa trikrát vytratil aj Robert Fico.

KOMENTÁRE

Málo tu oslavujeme to dobro, čo na Slovensku bolo, je a bude

Slovákom budú tieto slová znieť trochu pateticky.


Už ste čítali?