Stali sme sa bezcitnými a sebeckými tvormi, ktorí zabudli prejaviť trochu nehy, úcty a pochopenia a ktorí zabudli odpúšťať. Sme zahľadení do seba a prestali sme vnímať svet okolo nás. Chodíme s klapkami na očiach, samozrejmosť ako pozdrav, otvorenie dverí dáme a podobné drobnosti akoby sa vytratili. Vulgárnosť sa stala našou rečou, intimita sa vytratila a stala sa neoddeliteľnou súčasťou každého dňa.
Niekedy mi to pripadá, že čím sme drzejší, tým sme lepší. Čím ste slušnejší, tak ste divní.
Starí ľudia stratili svoju vážnosť, s akou sme k nim kedysi pristupovali. Teraz nám zavadzajú lebo sú pomalí, nerozhodní a už nie sú v takej forme ako boli kedysi. Malé deti nás zase svojim krikom a plačom privádzahú do zúrivosti. Aj my sme boli takými malými deťmi čo objavovali svet a taktiež budeme aj my starí ak nám to zdravie a šťastie dovolí.
Tvárime sa, že nevidíme nespravodlivosť, nezastaneme sa slabších, nepomôžeme v núdzi a keď aj pomôžeme, tak sa nám to vypomstí.
Sme otrokmi času a peňazí. Prestali sme sa úprimne smiať, závidíme si úspechy a druhým prajeme neúspech. Vidíme len výplatné pásky, účty a dlhy, a všetko to krásne okolo nás nám akosi uniká. Prestali sme sa rozprávať, zabávať a tešiť sa z maličkostí. Uzatvárame sa pred druhými do svojej ulity. Svoje pocity radšej napíšeme na internet akoby sme sa mali podeliť so svojimi radosťami a starosťami osobne s najbližšími.
Stratili sme sebaúctu, sme ako poddaní v nejakom kráľovstve a bojíme sa povedať „tak dosť“. Nájdime v sebe odvahu a ukážme na chyby ostatných, nájdime spoločné riešenia či už v práci alebo vo svojich rodinách. Dajme šancu presadiť sa aj jednotlivcom, byť pri nich a podporovať ich.
Nemáme rešpekt jeden pred druhým, robíme si napriek, nevieme problémy riešiť diskusiou alebo kompromisom, a hlavne si nevieme odpúšťať. Dávame si sľuby, ktoré vieme, že nesplníme. Ospravedlnenie je pre nás niečo čo nepoznáme alebo čo nám robí neskutočný problém. Nie je to až také zložité. Stačí sa trošku zamyslieť a začať od seba samého. Život bude krajší keď sa staneme lepšími ľuďmi, ukážeme si, že máme v sebe schopnosť porozumieť tomu druhému a neodsudzovať ho. Pracujme na sebe a svojich osobnostiach. Nečakajme za každý dobrý skutok odmenu. Robme dobré veci pre vlastné potešenie a dobrý pocit, pomáhajme si navzájom.
Nie každý človek v živote má šťastie, dobrú rodinu a prácu. Sú medzi nami aj takí, ktorí to šťastie nemali. Pomôžme tým slabším a bezbranným. Každé zlo čo spáchame sa nám raz vráti, najmä vtedy ak to nebudeme vôbec čakať. Ako sa hovorí: „Božie mlyny melú pomaly ale isto“.
Zanechajme pre naše deti lepšiu budúcnosť, nech pochopia čo je to dobrota, láskavosť, porozumenie a hodnoty života.
Autor: Gabriela Gajdošová