To sa predsa nerobí, na vyšetrenie sa treba najskôr objednať. Milá a ochotná sestrička mi na lístok napísala dátum, kedy mám prísť, pričom mi nezabudla pripomenúť, že mám najskôr ráno zavolať, či pán docent bude mať čas. O mesiac, v dané ráno som volala, žiaľ, pán docent čas nemal, a termín mi preložili o mesiac s pripomienkou, volať ráno a overiť si, či termín platí. Samozrejme, neplatil, tentokrát bol pán docent chorý, ale vždy ochotná a usmiata sestrička mi povedala, že vyšetriť ma môže pani doktorka, tak som prišla na určený čas a čakala. Žiaľ, po polhodine čakania mi bolo milo a ochotne oznámená, že pani doktorka „má dnes toho veľa“ a sestrička mi vložila do rúk nový termín s dodatkom, že mám najskôr ráno zavolať. Tri mesiaca čakania na kontrolné vyšetrenie bez istoty, či sa o tri mesiace vôbec uskutoční nie je vo FN v Nitre asi nič mimoriadne. Chce to pevné nervy a vytrvalosť, a možno sa vyšetrenia aj dočkáte.
Nebudem sa rozpisovať na tému diagnóza. Na závažnosť môjho ochorenia som rýchlo zabudla, keď som prechádzala okolo onkologického pavilónu. Obnovili sa mi spomienky na moju nebohú mamu, ktorá si praktiky nitrianskej nemocnice zažila na vlastnej koži. Jej tortúra sa začala na internom oddelení, kde strávila asi týždeň, plný poníženia, strachu, neistoty a bolesti. Po každej vizite mi ráno volala, že ide domov, lebo jej nik neverí, posielajú ju na psychiatriu, ale že ona skutočne nemôže nič zjesť, a dôvodom určite nie je mentálna anorexia. Asi na piaty deň mi zavolala, že ju prevážajú na chirurgiu, kde ju budú operovať hneď, ako bude voľný pán docent Korček. Z mentálnej anorexie sa totiž vykľul nádor v bruchu, ktorý vážil cca 8kg. Pooperačnú starostlivosť si mama nevedela vynachváliť, bola síce psychicky aj fyzicky po tak náročnej operácii veľmi vyčerpaná, ale nik ju už neposielal na psychiatriu kvôli „nechutenstvu“, bol jej jasne vysvetlený jej zdravotný stav, s ktorým bola pripravená sa vyrovnať a začať bojovať. Vďaka profesionálnemu prístupu docenta Korčeka mama začala veriť v odbornosť lekárov v nitrianskej nemocnici, ale nezabudla na pocit poníženia z pobytu na internom oddelení. To ešte netušila, akého poníženia sa jej dostane posledné dni jej vedomého života na onkologickom oddelení.
Moji rodičia zomreli krátko po sebe, najskôr nás opustil otec, a po ňom aj mama. Mama ako onkologický pacient, otec na zlyhanie srdca.
V deň otcovho pohrebu mama prestala komunikovať, odmietala nielen piť a jesť, ale aj starostlivosť o osobnú hygienu. Všetko ešte pri plnom vedomí, z vlastného rozhodnutia. Dôvody nám nepovedala, ale všetci sme vedeli, prečo sa tak rozhodla a že každá snaha o nápravu je márna.
O rodičov sme sa so sestrami starali striedavo, bez pomoci sociálnych inštitúcií a ich opatrovateliek. Vedeli sme, že to tak dlho nevydržíme, ale boli sme všetky tri odhodlané urobiť maximum. Lenže nastal deň „D“. Otcova smrť a príprava na pohreb, a pri tom všetkom doma smrteľne chorá mama. Po návrate z karu sme zistili, že k mame musíme zavolať lekára. Mama súhlasila, že pôjde do nemocnice, možno na chvíľu uverila, že jej pomôžu. Dôverovala svojej doktorke z onkologickej kliniky, želala si ju vidieť a vypočuť si jej odborné rady.
Lenže volať záchranku k zomierajúce pacientovi a žiadať o jeho prevoz do nemocnice? To snáď nie!!! Do nemocnice sa nechodí zomierať, ale liečiť! To nám bolo jasné. Po strese a vyčerpaní so smrti otca sme si so sestrami ale nedokázali pripustiť, že zomiera aj naša mama.
Záchranka po opakovanom volaní a dlhom čakaní nakoniec predsa prišla. Poslali dvoch mladých, možno menej skúsených záchranárov, nie lekárov, lekár medzi nimi určite nebol, to sa dalo vyčítať z ich nerozhodnosti. Odviesť, alebo neodviesť pacientku do nemocnice? U tých chlapcov nakoniec zvíťazilo svedomie. Videli našu bezmocnosť, mamin zúfalý boj o život a tak sa rozhodli mamu odviesť na urgentný príjem. Mama pookriala v nádeji, že jej v nemocnici pomôžu, uvedomila si, že doma to už nezvládne, a ona ešte nechcela zomrieť. Už nie! Teraz ešte nie! Dnes pochovala manžela a zrazu jej došlo, že smrť je definitívna. Mama nečakala otcovu smrť, bola ňou zaskočená, preto to chvíľkové rozhodnutie, odísť čo najskôr za ním. Teraz však bola odhodlaná bojovať a rozhodla sa pre nemocnicu. Prístup a ochota mladých záchranárov jej dodali silu bojovať a nevzdať sa.
Zabudla na staré rany z poníženia počas pobytu na internej klinike. Títo dvaja mladí muži zo záchranky boli iní, úctiví a chápajúci. Prišli jej predsa pomôcť, ešte je nádej, ešte žije, a ona chce tak veľmi žiť.
Mamine prianie zostať v nemocnici netrvalo dlho. Na centrálnom príjme ju odmietli prijať. Toto rozhodnutie nám bolo zdelené na chodbe za prítomnosti čakajúcich pacientov a počula ho aj mama:
„Kto sem vozí zomierajúcich pacientov?! Tá pani patrí do hospicu! Nechám vám preplatiť výjazd záchranky!“ Žiadne súkromie, žiadna nemocničná izba, žiadna plachta, ktorá by oddeľovala zvedavú verejnosť.
Mama bola pri vedomí, rozumela všetkému a rozhodne sa ohradila, že ona nepôjde do žiadneho hospicu. O tomto jej želaní sme vedeli a boli sme rozhodnuté jej ho splniť. Mama trvala na tom, že chce hovoriť s pani doktorkou, ktorá ju liečila na onkológii a želala si ísť ležať na onkológiu. Tak sme sa so sestrou vybrali na onkológiu, kde sa rozhodli nakoniec ju predsa len prijať.
Tým sa ponižovanie a útoky na našu a maminu adresu neskončili.
Spomínala som, že v deň pohrebu to mama najprv vzdala, nebola s ňou reč, nenechala sa upraviť, prezliecť a ani umyť. Žiaľ, hygiena nepustí, a horúci augustový deň a chemoterapia, ktorej sa mama nevzdala ani posledné dni prispeli k tomu, že to bolo „cítiť“. Pani doktorka na oddelení nás už na chodbe privítala krikom, že smrdí. Ubezpečovali sme ju, že to len teraz, snažili sme sa pani doktorke vysvetliť našu situáciu. Tá nás odbila slovami, že pošle na nás sociálku, čomu sme celkom prestali rozumieť. Mamu nechala vyzliecť ešte na chodbe, na svoje prekvapenie doktorka zistila, že mama nemá preležaniny, ani zapareniny, že napriek jej zlému zdravotnému stavu nie je podvyživená ani dehydrovaná. Aby poníženia nebolo málo, dala doniesť fotoaparát, a zdokumentovala si mamine intímne miesta a rizikové partie priamo na chodbe.
Utrápenú, uplakanú a na smrť vyčerpanú mamu sme nakoniec nechali na oddelení. Cestu domov by asi nezvládla, a hospic nepripadal do úvahy. Na druhý deň naša mama upadla do kómy a na piaty deň v nemocnici zomrela.
Mami, odišla si s pocitom hlbokej rany na duši, ale nie s nenávisťou v srdci. Nestihla si sa poďakovať pánovi docentovi Korčekovi, ani mladým záchranárom. Oni dokázali, že bojovať za záchranu a predĺženie života a udržanie jeho primeranej kvality sa dá aj s rešpektom a úctou, nezasahujúc do ľudskej dôstojnosti a integrity.
Robím tak dnes ja, plniac Ti svoj sľub, že o Tvojom ponížení nebudem mlčať, aby sa podobné nedôstojné a neúctivé zaobchádzanie s pacientami v našich nemocniciach neopakovalo.
Ozaj, mami, už nemáme ani Fatimu. Vždy si sa zaujímala, ako sa jej darí, vedela si, že je stará, slepá a čiastočne chromá. Ešte si občas aj zaštekala, snažila sa plniť si svoje psie povinnosti. Keď sa rozhodla vzdať svoj psí život, požiadala som o pomoc doktora Današa. Keby bol pán doktor Današ zo Zobora ľudským lekárom, tak poviem svojim deťom, Marekovi a Kristínke, aby ma v moje posledné dni zaviedli do jeho kliniky.
Autor: Alena Minárová