Cestovanie v čase alebo realita, ktorá sa nemení

Autor: Prvý pokus | 24.1.2017 o 13:56 | Karma článku: 3,01 | Prečítané:  684x

Nedávno som čítala knihu zameranú na slabé a silné stránky školstva. Kniha bola napísaná v roku 1993 a autor skúmal školské prostredie v USA. A tak som sa začala zamýšľať nad tým, ako to v skutočnosti vyzerá u nás.

Na začiatok by som chcela spomenúť komentár jednej matky k školstvu: „Ako pracujúca matka len ťažko uverím, že školský prospech mojich detí sa premietne do ich života. Zatiaľ čo ony píšu domáce úlohy podľa inštrukcií učiteľky, ja musím písať správy v zamestnaní podľa vlastnej úvahy. V „reálnom svete“ musím mať dostatok sebadôvery na to, aby som sa postavila sama za seba, ale moje deti nosia domov dobré známky za to, že sú také isté a robia to isté, čo ostatné deti v škole.“ (Fournier, 1993)

Rok 1993, od vtedy čo táto matka vyjadrila svoju nespokojnosť so školstvom prešlo 21 rokov a ja nemám pocit, že by sa v školstve niečo výrazne zmenilo. Škola by mala žiakov pripravovať na život, samozrejme nie všetky zamestnania vyžadujú formuláciu vlastných názorov, ale nejde len o zamestnanie. Podľa môjho názoru by mala škola pripraviť človeka na to, aby v budúcnosti bol schopný samostatne vyhľadávať informácie a hlavne vytvárať si názor na to, čo sa deje okolo neho. Pokiaľ budeme do žiakov tlačiť informácie bez toho, aby sme sa ich pýtali, čo si o tom myslia alebo motivovali vyhľadávať ich, vyrastú z nich ľudia, ktorí nebudú schopní vytvoriť si vlastný názor a všetko, čo sa k nim dostane, prevezmú za svoje. Samozrejme hovorím o extrémoch, bežne sa mi však stáva, že sa stretnem s ľuďmi, ktorých keď sa opýtam na ich názor (napríklad na členstvo Slovenska v EÚ alebo akýkoľvek iný fakt) nevedia sa vyjadriť alebo keď majú názor, nevedia ho obhájiť. Nie všetci na to potrebujú školské prostredie, ale neodškriepiteľne má škola veľký význam pri formovaní osobnosti.

ŠKOLA DOMOVOM

V období povinnej školskej dochádzky sa formuje ľudská identita, žiak si vytvára názor na svet, formuje hodnotový rebríček – toto obdobie je veľmi dôležité pre jeho budúcnosť. Myslím, že mnoho učiteľov si neuvedomuje vážnosť svojho povolania, to čo odovzdá deťom v priebehu týchto rokov si ponesie celý život! Spätnú väzbu však nedostane, nikdy sa nedozvie o talente, ktorý mohol vďaka nemu prekvitať, nedozvie sa, že kvôli tomu, že zvolil prístup vtláčania informácii namiesto obhajovania si svojho názoru, žiak v budúcnosti neobháji svoje miesto v práci. Nie je však pravda, že sa k nemu nedostane len zlá spätná väzba. Ak sa učiteľ rozhodne pre zmenu, rozhodne sa pomôcť žiakom, nikdy sa nedozvie aké pozitívne dôsledky to v živote žiakov zanechá a možno to je to najťažšie, pracovať a nevidieť výsledok práce. Najdôležitejší podľa mňa, je preto vzťah k žiakom, učiteľ nemôže vykonávať svoje povolanie bez toho, aby mu nezáležalo na deťoch. Keď to tak bude, motivácia zmeniť prístup k deťom, hľadať nové cesty, príde sama a na druhej strane deti ocenia túto jeho snahu. V dnešnej dobe oveľa viac detí pochádza z rozvrátených rodín a škola pre ne môže byť druhým domovom. Nepreháňam, sám autor v publikácii uvádza, že sa to dá a aby sme nehovorili len o zahraničí a k tomu ešte 21 rokov dozadu, stretla som sa so školou, v ktorej som naozaj videla vzťahy ako v rodine.

NEVYHNUTNÁ ZMENA

Spomínala som zmenu, lenže ako keď systém nemôžeme zmeniť? Dôležité je uvedomiť si, že aj zmena, ktorá nastane na v jednej triede, pri jednom predmete, pochádzajúca od jedného učiteľa, je podstatná. Keď učiteľ zmení prístup k žiakom a bude chcieť počúvať ich názory, už to je zmena, zmena, na ktorú nepotrebujeme meniť systém. Pokiaľ prestane pozerať na nedostatky v systéme, ktorých povedzme si úprimne, je naozaj veľa, ale využije pozitíva, pôjde to.

Pozrime sa na vzťah k škole od začiatku. Keď dieťa začne chodiť do školy je zvedavé a nadšené, po pár rokoch sa to však zmení. Ak sa spýtate predškoláka, ktorý sa pripravuje do školy, či sa teší, vo väčšine prípadov odpovie áno. Veľmi sa mi páčila myšlienka z knihy: „deti sú od prírody zvedavé a motivované, napriek tomu koncom druhého alebo tretieho ročníka strácajú svoju zvedavosť a motiváciu učiť sa.“ Momentálne to zažívam doma, mám brata, tretiaka, ktorý dennodenne sedí zúfalo nad úlohami a jediné, čo ho motivuje robiť si ich, je to, že pokiaľ ich nespraví, nebude môcť pozerať rozprávky. Prečo? Pritom vidím, že je stále zvedavý, stále sa túži dozvedieť nové informácie, túži sa učiť, len nie v prostredí školy a pomocou domácich úloh. Sám autor sa dlho stotožňoval s myšlienkou, že ľudí treba manipulovať pre ich vlastné dobro. Postupom času, naberaním skúseností, spoznávaním žiakov však zistil, že práca s deťmi, pri ktorej využívame ich prirodzenú zvedavosť a nechávame ich samých bádať je oveľa produktívnejšia ako tradičná výučba. Ide však o veľký risk, chce to odvahu nechať deťom slobodu a vzhľadom k tomu, že každá trieda a každý žiak v nej je odlišný, postupy, ktoré si overíme pri jednej triede nám nemusia vyjsť u ďalšej. Podľa mňa je teda najdôležitejšie najprv spoznať žiakov, spoznať triedu a druhým nemenej dôležitým krokom je vzbudiť záujem. Ako sa to dá? Keď sa spätne pozriem na roky strávené na strednej škole, vybaví sa mi, ako sme sa večne sťažovali na nezmyselnosť preberanej látky. Asi najčastejšie používanou vetou bolo: „Načo sa to učíme, veď to nikdy v živote nevyužijeme.“ Myslím, že vo viacerých prípadoch sme pravdu nemali a látku využívame v každodennom živote, lenže to sme vtedy nevedeli a preto to bolo pre nás demotivujúce. Jedným zo základných postupov ako vzbudiť záujem u žiakov je riešiť s nimi reálne problémy, zasadiť preberanú látku do konkrétnych životných situácii. V knihe som sa dočítala o niektorých prípadoch, kedy školské projekty vyriešili problémy v spoločnosti, žiaci spoločným úsilím prišli na riešenie, ktoré hľadali dospelí samostatne. Myslím, že v žiakoch, deťoch sa nachádza naozaj veľký potenciál, ktorý sa dá jednoducho využiť, len v neho treba veriť. Možno nie každý žiak potrebuje špeciálny prístup, možno sa nájdu žiaci, ktorí prejavia svoj potenciál aj bez školy, lenže v triede sa bude nachádzať mnoho žiakov, ktorí potrebujú postrčiť. Prečo to neurobiť, keď tak môžeme pomôcť budúcim doktorom, umelcom, vedcom...

OSOBNOSŤ - UČITEĽ

Chcela by som si teraz zaspomínať na zopár mojich učiteľov zo strednej. Mala som učiteľov, ktorým si ledva spomeniem na meno, na druhej strane učili nás takí, na ktorých budem spomínať do konca môjho života. Týchto učiteľov by som rozdelila na dve skupiny. Keď sa pozriem na dôvod môjho nadšenia pre biológiu je mi jasné, že za tým je učiteľka, ona sama bola nadšená tým, čo učila a chcela nám spolu s vyučovacou látkou predať aj jej nadšenie. Neskôr, keď sa nám zmenili učitelia, moja radosť z učenia zostala a nebola som jediná. Nadšenie, ktoré mi odovzdala ma nikdy neopustilo. Na vedomosti som časom zabudla, ale vďaka pozitívnemu vzťahu sa k predmetu často vraciam.

Ďalší, koho by som chcela spomenúť, je môj učiteľ fyziky a matematiky, ktorý sám priznal, že tento predmet nemá rád. Ako sme ho potom mali mať radi my? No a na záver si spomínam ešte na učiteľa dejepisu. Myslím, že on bol pre to, čo učil ešte nadšenejší ako spomínaná učiteľka. Z jeho hodín mám za 4 roky asi 10 strán poznámok, ale pamätám si oveľa viac ako z fyziky a matematiky dokopy. O čo tu ide? Autor sa v diele niekoľko kapitol venoval ozajstnosti učiteľa, myslím, že vyučovať niečo bez toho, aby sme k tomu mali vzťah nemá význam. Chcela by som citovať ešte jednu vetu: „Zdá sa, že pre väčšinu ľudí vyučovanie znamená udržiavať v triede poriadok, pomocou výkladu alebo učebníc predkladať fakty, skúšať a známkovať.“ Presne o tomto, bez vzťahu k predmetu a žiakom, bude vyučovanie. Ďalšou otázkou vyučovania sú deti, ktoré nemajú prirodzene vzťah k tomu čo sa učia. Je možné nadchnúť aj tieto deti? Je možné ich niečo naučiť, niečo im odovzdať? Autor zistil jeden zaujímavý jav, keď dáme deťom viac slobody, ostane viac času na individuálny prístup. Myslím, že nemôžme čakať, že celá trieda sa rovnako nadchne pre náš predmet. Ale ide tu už o spomínaný vzťah k žiakom, pokiaľ nám bude na nich záležať, nájdeme si cestu ku každému.

ŠKOLA AKO ODRAZOVÝ MOSTÍK DO ŽIVOTA

Myslím, že sme až príliš uväznení v zabehnutom systéme a je pre nás ťažké meniť ho po kúskoch a nie to ešte globálne. Rozmýšľala som nad tým, prečo si deti na konci deviateho ročníka nevedia vybrať zamestnanie. Väčšinou som prišla k tomu, že ešte nie sú dostatočne „dospelí“, že nemajú dostatok skúseností. Potom som sa pozrela na žiakov končiacich strednú školu a všimla som si, že sú na tom rovnako a tak som začala rozmýšľať znovu. Prišla som k inej odpovedi, za celý čas školskej dochádzky sa nestretli s povolaním, ktoré by chceli robiť po celý život. S niektorými povolaniami sa stretávame dennodenne, ale okolo nás je niekoľko povolaní, o ktorých nebudeme počuť po celý život a nie to ešte, aby sme sa na ne pozreli z blízka. Autor taktiež spomínal, že deti by sa mali zapájať do života spoločnosti. Písal o jednej škole, v ktorej môžu žiaci chodiť praxovať na rôzne miesta a tak môžu spoznať rôzne pracovné možnosti, zistiť čo ich zaujíma, aby si potom mohli podľa toho vybrať zamestnanie. Veľmi sa mi páči nápad exkurzií. Na Slovensku to nie až taký neznámy pojem, ale stále si myslím, že by sa možnosť ísť nazrieť na rôzne miesta mohla využívať častejšie.

Chcela by som skončiť citátom Alberta Eisteina: „Každý je génius. Ale pokiaľ budete posudzovať rybu podľa jej schopnosti vyliezť na strom, bude celý život žiť s vedomím, že je neschopná.“ Myslím, že viac netreba dodať, hovorí to za všetko.

Autor: Lenka Snopková

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Poórovi a jeho ľuďom sa za posledný rok v trnavskej nemocnici darilo

Firmy s väzbami na trnavského podnikateľa dodávajú nemocnici palivo, servisujú počítače a riadia tendre.

KOMENTÁRE

Fico to zabalil, s horúcou kávou si nebude páliť prsty

Aká neopätovaná je náklonnosť kaviarne k Smeru – tam ju predsa nik nemiluje!

Denník SME s knihou Róberta Bezáka

Denník SME pripravil pre vás v utorok 19. decembra špeciálne vydanie.


Už ste čítali?