Ráčkuješ, ráčkuje a ja už konečne neráčkujem

Autor: Prvý pokus | 21.4.2017 o 23:13 | Karma článku: 8,08 | Prečítané:  1124x

Keby som na pracovnom pohovore mohla skutočne od srdca odpovedať na otázku: „Aký je Váš najväčší úspech?“ možno by som povedala: „Že už pár rokov neráčkujem.“ 

Raz som to skúsila a dostala rozpačitú reakciu. Rozumiem: kto nezažil, nevie. 

Ráčkovala som od malička. Rodičia so mnou aj chvíľu chodili k logopédovi ale nakoniec z toho akosi vzišlo. A tak som fungovala: v zásade to nebolo zlé, dokonca som recitovala a rozprávať som sa nikdy nehanbila. Ale práve keď veci ako tak fungujú, často ich prehliadame. Človek si nažíva, nie je nútený niečo bezodkladne riešiť a iba občas prídu momenty, kedy si uvedomí, že mu čosi vlastne veľmi vadí. V mojom prípade to bolo, keď som sa počula na nahrávke. Alebo keď za mnou prišla spolužiačka a s úsmevom chcela, aby som povedala slovo „ryba“. Keď som si uvedomila, ako mi na druhých prekáža ráčkovanie a to vlastne iba preto, lebo mi prekážalo na mne samej... Roky plynuli a niekedy okolo maturity som sa začala pohrávať s myšlienkou, že by nebolo zlé vypočuť si môj hlas aj s krásnym čistým R. Jednoducho, povedať slovo „horor“ bez toho, aby to pre mňa bol horor.

Ako to u mňa býva zvykom, išla som do toho po hlave. Táto vlastnosť má určité nevýhody ale aj výhody. Áno, človek sa môže unáhliť a očakávať príliš veľa za príliš krátky čas. Ale na druhej strane neodkladá veci a robí ich v momente, keď ešte nevypršal počiatočný elán. A ten som v začiatkoch, keď som každý týždeň sedela v čakárni so 6-ročnými deťmi, naozaj potrebovala.

Prišla som k logopédovi, ku ktorému som chvíľku chodievala ešte ako dieťa, ale nefungovalo to. Nebol to lekár, ktorý by sa k mojej snahe odučiť sa v dospelosti ráčkovať staval s nádejou a rešpektom. Prišla dlhšia pauza, po ktorej som si našla inú logopedičku. Zobrala ma, aj keď som nespadala pod jej „revír“ a od začiatku bola skvelá. Hoci bol môj vek veľkou nevýhodou, využila jeho výhodu a stavala na tom, čo by som ako malá nepochopila. Vyzbrojila ma teóriou, nádejou a vedomím, že logopéd sám nič nevylieči, ale ukáže Vám ako na vec a zvyšok je na Vás.

A tak to začalo: návšteva za návštevou, hodiny pred zrkadlom... V škole som iba záhadne hovorila, že idem „k lekárke“ a ani môjmu najbližšiemu okoliu som sa tým veľmi nechválila:  buď som sa hanbila alebo som nedostala pozitívnu reakciu. „Veď už si stará, to vôbec ide?“, „Radšej sa sústreď na učenie...“, „Načo ti to je?“ Táto skúsenosť je pre mňa cenná hlavne z jedného dôvodu: na vlastnej koži som okúsila, že ak niečo robíte pre seba a ste o tom skalopevne presvedčení, nepotrebujete nikoho súhlas. Nečítala som si články o tom, ako dlho sa budú cvičenia ťahať a aké sú šance na úspech. Jednoducho som do toho išlo na 100%.

Koľko to celé trvalo? Prvé výsledky sa v bežnej reči začali objavovať po pár mesiacoch. Definitívne som do ambulancie prestala chodiť asi po roku. A v pozadí boli hodiny každodenného drilu, kedy som so psom chodievala po sídlisku a polohlasne si opakovala „Tŕň, trnka, tŕnie, stroskotanec, tŕň, trnka...“ Susedia ma tuším prestali zdraviť. V prvom ročníku na VŠ som skriptá čítala vždy dvakrát: prvýkrát tak, že som  si podčiarkla a riadne vyslovila všetko s „r“, druhýkrát tak, aby som si aj pamätala, o čom som čítala.

Dnes je to už 8 rokov, čo neráčkujem. Keď niekomu poviem, že to tak nebolo odjakživa, neveria mi: „V 20 rokoch? A to je možné?“ Je! Už si veľmi nevšímam, keď niekto ráčkuje (pravdepodobne tak, ako si kedysi druhí nevšímali mňa) a keď počujem svoj hlas, sústredím sa skôr na to ČO hovorím a nie AKO hovorím. Jediné, čo ma mrzí je, že nemám žiadnu starú nahrávku. Možno som sama neverila, že rozdiel bude taký veľký.

Týmto by som chcela pozdraviť všetkých dospelých ráčkujúcich a povzbudiť ich. Ak Vás tento defekt trápi, choďte do toho, vybavte sa dávkou slonej trpezlivosti a skvelým logopédom. Ja som nemala žiadnu špeciálnu predispozíciu, iba trochu pevnej vôle a disciplíny. A tie ma v priebehu procesu striedavo opúšťali a zase sa vracali.

Na záver by som sa chcela poďakovať skvelej p. doktorke PaedDr. Papcovej, bez ktorej by som stále rozmýšľala, či ľudia moje nedokonalé  „r“ počujú alebo nie. 

Autor: Lucia Mikovičová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Fotografka z Tour: Sagan má výraznú tvár, je fotogenický. Je to prosto chlap

Češka Markéta Navrátilová bola dlhé roky jedinou ženou, ktorá fotila Tour de France z motorky.

DOMOV

Obec, kde sa nestrácajú eurofondy, stavia wellness centrum

Za dva roky dali prácu 80 ľuďom.

AUTO

V garáži opatruje rodinné dedičstvo: Škodu 120 GLS

Najdrahšia verzia škodovky mala ako jediná olejový chladič.


Už ste čítali?