Ako som prestala veriť detským psychológom

Autor: Prvý pokus | 11.5.2017 o 14:09 | Karma článku: 10,28 | Prečítané:  3198x

Lucka každé ráno cestou do škôlky plače. Ako mnoho iných detí. Ale Lucka plače aj vtedy, keď ide zo škôlky domov. Sneh už dávno zmizol, vykúkajú prvé kvietky. V škôlke už len Lucka nosí zimný overal. Nechce sa ho vzdať.

Večer pred spaním sa schová pod paplón, aby som jej nemohla dať pusu na dobrú noc. No keď k nám príde návšteva, neváha sa cudzím ľuďom hodiť láskyplne okolo krku.

Pri prvej návšteve na logopédii Lucka na prvý pohľad odhadne, že pani doktorka sa jej nepáči a odmieta s ňou spolupracovať. Dúfam, že sa pri odchode aspoň pozdraví. Pozdraví: Dovidenia, zlá pani doktorka. Mohla radšej ostať ticho.

U lekára sa nenechá vyšetriť ani fonendoskopom. Na zašívanie rany po úraze sme piati – lekár šije, tri zdravotné sestry a ja ju držíme. Ona na seba celkovo nenechá len tak siahnuť. Sprchovanie, strihanie nechtov či ofiny, natieranie opaľovacím mliekom, to všetko je dráma.

Ale najhoršie je obliekanie. Aj keď si večer sama vyberie a nachystá čisté oblečenie, na druhý deň ráno sa s ním nedokáže stotožniť. Ešte aj v prvom ročníku ju musíme nasilu obliekať. Lucka pritom kričí, bráni sa, kope, oblečenie zo seba sťahuje. Či sa ide do školy, na výlet alebo na návštevu k babke, na ktorú sa veľmi teší. Oblečenie ju tlačí alebo jej padá. Batoh sa jej šmýka z pliec. Je jej zima alebo horúco. V autobuse smrdí. A vôbec, načo ideme na ten blbý výlet...

Odmeny ju nezaujímajú, tresty sú jej ľahostajné.

Ideme sa fotiť na cestovnú preukážku. Druhý pokus, pretože na prvý sa odfotiť nedala. Nechce sa však odfotiť ani teraz. Konečne sa postaví pred fotoaparát, ale otočí sa chrbtom. Po prosbách,  presviedčaní, naliehaní, prísľube zmrzliny, vyhrážkach a ďalšom naliehaní sa otočí. Pred tvárou si drží plyšovú hračku. Potom robí grimasy. Nakoniec sa ju podarí odfotiť s plyšákom pri líci. Ďakujem panej pri aparáte za jej svätú trpezlivosť. Chápavo sa na mňa usmeje: Ona je ZŤP? Nie, nie je. Aj tak by sa nenechala odfotiť na ZŤP preukaz.

Keď Lucku oslovím menom, zareaguje Kto? Ja? Ale keď si píše domáce úlohy, vadí jej aj rozhovor vo vedľajšej izbe.

Kde robím chybu? A prečo sa správa takto len ona a nie aj jej dvojča a staršia sestra? Hoci ma okolie presvedčia, že z toho vyrastie, odhodlane s Luckou od štyroch rokov chodím k detskej psychologičke. Tá ma ubezpečuje, že to nie je diagnóza. Veď mne ani nenapadlo, že by to mohla byť diagnóza. Len chceme nejaké výchovné rady. A tak doma zavádzame nové techniky. Hovoríme si, čo sa nám cez deň páčilo a čo nepáčilo. Učíme sa pomenovať svoje emócie. Skúšame relaxačné rozprávky.

Medzitým na základe odporúčania logopédky (s ktorou Lucka naďalej odmieta spolupracovať) konzultujeme s ďalšou psychologičkou a špeciálnou pedagogičkou. Potvrdzujú zistenia prvej psychologičky, že nejde o správanie, ktoré sa vymyká norme.

Keďže výsledky sa ani po roku a pol nedostavujú, psychologička odporúča odklad školskej dochádzky. Pre adaptačné a komunikačné problémy a emocionálnu nezrelosť. Napriek nameranému nadpriemernému intelektu.

Tým moja dôvera hasne a nájdeme si inú psychologičku, ktorá vysvetľuje, že Lucka si svojím správaním pýta pozornosť. Odporúča venovať Lucke viac pozitívnej pozornosti a viac ju chváliť. Do správy napíše, že Lucka žije vo svojom svete. Ale ani teraz nevidíme zlepšenie.

Po troch rokoch spoliehania sa na psychológov sme v koncoch. Uvedomíme si však, že Lucke robia problémy hlavne tie situácie, ktoré prinášajú nejakú zmenu. Prichádzame do ambulancie detského psychiatra, ktorý stanoví diagnózu Aspergerov syndróm. Je to porucha autistického typu, pri ktorej je intelekt priemerný až nadpriemerný, no vyznačuje sa problémami v sociálnej interakcii, zmyslovou precitlivelosťou či neschopnosťou prijímať zmeny.

Takže už viem, prečo rady psychológov nezaberali. Venovať dieťaťu pozornosť je úžasné. Ale autistickému dieťaťu to nestačí. Odklad školskej dochádzky mu nepomôže. A hlavne, je to diagnóza. Diagnóza, ktorú opisujú slová, ktoré použili aj samotné psychologičky – nekomunikuje, žije vo svojom svete, emocionálna nezrelosť, adaptačné problémy. Cítim sa podvedená. Vložila som svoju dôveru do odborníkov. No oni zlyhali. Dali mi falošnú nádej. Neposkytli nám to, čo sme potrebovali. Obrali nás o čas, ktorý sme mohli stráviť terapeutickými technikami špeciálne pre túto diagnózu.

Nechcem týmto článkom povedať, aby ste svoje dieťa v prípade potreby nebrali k psychológovi. Chcem ním povedať, že ak problém vášho dieťaťa nie je výchovný, ale zdravotný, bežný detský psychológ (ba ani viacerí) vám asi nebude vedieť pomôcť. A čo je horšie, sám nebude tušiť, že vám nevie pomôcť.

Viac o Aspergerovom syndróme sa dočítate na http://www.asperger.sk/

                                                                                             

Autor: Milada Walková

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Poórovi a jeho ľuďom sa za posledný rok v trnavskej nemocnici darilo

Firmy s väzbami na trnavského podnikateľa dodávajú nemocnici palivo, servisujú počítače a riadia tendre.

KOMENTÁRE

Fico to zabalil, s horúcou kávou si nebude páliť prsty

Aká neopätovaná je náklonnosť kaviarne k Smeru – tam ju predsa nik nemiluje!

Denník SME s knihou Róberta Bezáka

Denník SME pripravil pre vás v utorok 19. decembra špeciálne vydanie.


Už ste čítali?