Japonsko na skok, alebo čo sa dozviete o tejto krajine za týždeň

Autor: Prvý pokus | 28.11.2017 o 9:55 | Karma článku: 6,29 | Prečítané:  1486x

Poznáte ten pocit. Naskytne sa možno len zopárkrát za život, pričom nikdy si v ten okamih neuvedomíte, že je to on. Na to prídete až neskôr, pri rekapitulácii toho, čo sa vlastne stalo. 

Byť v správny čas na správnom mieste. Niekedy vám to prinesie príležitosti, o ktorých ste nevedeli, že sú, o ktorých ste nevedeli, že by vás mohli zaujímať a priniesť vám toľko nových a zaujímavých skúseností.

Podobne som sa aj ja, teraz to s odstupom času môžem zhodnotiť, vyskytla v správny čas na správnom mieste. A súhrou okolností a po pohovore na japonskom veľvyslanectve som cestovala na týždenný pobyt do Japonska.

Do Japonska, ktoré bolo pre mňa krajinou neznámou, ba mysterióznou, na druhom konci sveta. Do Japonska, ktoré vo mne vyvolávalo obrazy samurajov, ryže, Hello Kitty, katany, suši, jakuzy, robotov,... Tých asociácií bolo mnoho, avšak dokopy dávali len veľmi zvláštny obraz niečoho nesúrodého, čo ostávalo pre mňa veľkou záhadou. Bola som teda nadšená a pripravená objaviť túto krajinu a vytvoriť si o nej nový obraz, pospájať tie úlomky vedomostí do jednej mozaiky. Po krátkej príprave, ktorá pozostávala zo strastiplného zháňania správneho cestovného adaptéra, úspešnej výmeny eur za jeny a kalkulácii dĺžky celkového letu, rozumej od vzletu vo Viedni, po prestup v Mníchove a pristátie v Tokiu (14 hodín), som sa podujala na cestu. Je síce pravda, že som mala aj menšie obavy, no kto by pri takom dlhom lete nemal? Nastal však čas na úžasný týždeň v krajine vychádzajúceho slnka.

Tu by som vám asi mala vysvetliť, že išlo o vzdelávací program s názvom MIRAI (po japonsky budúcnosť), ktorého cieľom bolo predstaviť Japonsko, jeho kultúru, históriu, mentalitu, ako aj ekonomiku a pozície v zahraničnej politike študentom z iných krajín. Že išlo naozaj o medzinárodnú zmes mladých ľudí spojenú týmto programom naznačuje zoznam účastníkov obsahujúci 84 mien zo 42 krajín Európy a Strednej Ázie. Tento fakt tiež poukazuje na ďalší cieľ programu, a to podporiť priateľské vzťahy a porozumenie medzi krajinami účastníkov. Napríklad po prvýkrát som mala možnosť rozprávať sa s niekým z Uzbekistanu alebo Kirgizska. V takejto spoločnosti zistíte, že všetci sme rovnakí, máme spoločný humor a podobné každodenné problémy. Teda minimálne jeden cieľ program MIRAI splnil.

Keďže sa ma veľa ľudí pýtalo približne tie isté otázky, rozhodla som sa, že na ne odpoviem týmto spôsobom a možno upriamim pozornosť aj širšej verejnosti na túto záhadnú krajinu. Čo sme teda v Japonsku robili a kde sme boli? Naše spoznávanie Japonska pozostávalo z prednášok na ministerstve zahraničných vecí a Keio University, ako aj trošku príjemnejšej časti, a to v objavovaní Tokia, Kjóta a Hirošimy. Všetky tri mestá mi dali množstvo zážitkov a silné dojmy, predovšetkým múzeum o atómovom výbuchu a stretnutie s preživším útoku, pánom Joširom Jamawakim v Hirošime, ostrov Icukušima s voľne pobehujúcimi srnkami a šintoistickou svätyňou plávajúcou na vode, ako aj Chrám zlatého pavilónu a tradičné divadlo nó v Kjóte.

A-bomb Dome – zachovaný v stave po výbuchu, Hirošima

Joširo Jamawaki, v čase atómového útoku mal 13 rokov, nachádzal sa asi 2 km od epicentra

Svätyňa Icukušima na rovnomennom ostrove

Srnky sú voľne pustené, pretože sú poslami bohov

Chrám zlatého pavilónu, Kjóto

A teraz späť k hlavnému cieľu môjho dobrodružstva. Podarilo sa mi spoznať Japonsko?  Určite mi dáte za pravdu, že za týždeň nespoznáte žiadnu kultúru ani krajinu, ale zároveň je to dostatočne dlhý čas, aby ste sa niečo dozvedeli a zažili. Práve s mojimi dojmami by som sa rada podelila.

Japonsko ma prekvapilo svojou organizovanosťou, prísne dodržiavanými pravidlami a hierarchiou. Jazdí sa tam vľavo, čo mi niekedy, keď som na to pozabudla, robilo na chodníkoch a schodiskách problémy. Čo sa týka áut, tak z môjho pozorovania asi 80 % vozového parku miest tvoril jeden typ taxíka, pri ktorých som sa zakaždým začudovala nad umiestnením spätných zrkadiel približne v polovici kapoty. Ako s tým dokážu šoférovať a nenabúrať, to neviem. Čo už, v New Yorku sú žlté, v Londýne čierne a v Tokiu tieto skvosty. Ďalším typom áut na cestách boli tzv. kocky. Suzuki, Toyota alebo akákoľvek iná značka, no tento tvar vozidla je zjavne populárny. Na cestách vládne poriadok, podráždeného trúbenia, pokrikovania alebo prechádzania na červenú by ste sa nedočkali.

Japonský taxík so špeciálnymi spätnými zrkadlami

Autá v tvare kocky

Japonsko je veľmi čisté, odpadky alebo prilepené žuvačky na chodníkoch by ste nenašli. Hovorí sa, že podľa záchoda poznáš kultúru národa. A v tomto prípade japonské sofistikované záchody s vyhrievanými doskami a rôznymi funkciami ma na letisku zasvätili do tejto kultúry. Chcete si po použití wc nechať opláchnuť zadné partie? Žiaden problém. Zároveň si tieto partie nechať vysušiť? Žiaden problém. Nejako vám to nejde a zišla by sa vám pri vykonávaní potreby pomoc? Žiaden problém, aj na to je tlačidlo a spustí sa vám hudba zurčiaceho potôčika. Jednoducho, japonské záchody sú zážitkom a každý by si ho mal aspoň raz vyskúšať. Avšak pozor, v Japonsku majú dva typy záchodov, a to spomínaný, tzv. western style a tradičný, rozumej diera v zemi. Z mojich skúseností však stále boli k dispozícii buď len tie western style alebo oba typy. Našťastie, tú misu v zemi, ktorú mnohí poznáte z ciest do Turecka alebo na Ukrajinu, som ani raz nemusela použiť.  

Veľa ľudí sa ma pýtalo, či sme jedli len suši. Bohužiaľ tak to nebolo. Pre Japoncov je suši skôr výnimočné jedlo pre špeciálne príležitosti a nie súčasťou každodenného jedálnička. Väčšina našich obedov a večerí pozostávala z ryže, polievky (najčastejšie miso alebo krémovej kukuričnej) a viacerých mištičiek s malými porciami mäsa alebo ryby, niekoľkých druhov zeleniny (asi všade bol aspoň kúsok brokolice) a ďalších kúskov mne neidentifikovateľných jedál. Ja a moji spoločníci sme pri jedle väčšinou volili postup pokus-omyl a pri zlom výbere sme našťastie stále mali po ruke ryžu, ktorá nám nepríjemnú chuť v ústach rýchlo neutralizovala. Samozrejme, nemôžem zabudnúť na šálku zeleného čaju, podávanú ku každému jedlu.

Pre Japonsko je typický tzv. kult kawaii, čo znamená, že všetko musí byť rozkošné, roztomilé, milučké. To platí pre ľudí, tovar, reklamu, skrátka pre všetko. Chcete predať koláčiky a poukázať aké sú chutné?  Pridajte v reklame ku koláčiku zopár hviezdičiek a srdiečok a o úspech máte postarané. Viem, znie to bizarne, ale kawaii prvky nájdete takmer všade. Hello Kitty na lietadle? Prečo nie, bude rozkošné, bude kawaii a v ľuďoch to vyvolá pozitívny pocit a možno pomôže predajom. Na ulici môžete vidieť aj ľudí v kostýmoch alebo rôznych maskotov, ktorých by mala mať každá väčšia firma. Dokonca aj muži majú väčšiu šancu na úspech u žien ak sú útlejší, majú dlhšie vlasy, slušné oblečenie, oholenú tvár, žiadne tetovania, takže svalnatí „mačovia“ na balenie žien v Japonsku zabudnite. Fun fact, tetovania vo všeobecnosti vyvolávajú u Japoncov negatívne reakcie, keďže sa stále spájajú s členstvom v japonskej mafii Jakuza. Ak sa teda rozhodnete navštíviť tradičné japonské kúpele onsen, do ktorých sa vchádza spravidla v Adamovom rúchu, a vaše telo zdobí tetovanie, tak si ho, ak je to možné, prelepte alebo si návštevu vopred rozmyslite.  

Nie je nezvyčajné vidieť na ulici alebo vo verejnej doprave Japoncov s rúškom na tvári. Mnohí si hneď pomyslia, že ho nosia kvôli smogu, avšak to nebýva pravda. V Japonsku sa rúška rozšírili predovšetkým, keď človek s chrípkou chcel chrániť kolektív v práci alebo v metre, ako aj kvôli vlastnej ochrane pred nakazením. Rúška sa stávajú aj módnym doplnkom a ženy ho môžu použiť aj keď sa nechcú alebo nestíhajú ráno namaľovať. V obchodoch bežne nájdete sekciu s rúškami na tvár.

A akí teda sú Japonci? Z vyššie zmieneného viete, že sú organizovaní, vynaliezaví, dochvíľni a čistotní, avšak sú aj veľmi úctiví a rešpektujú pravidlá a autority. Individualizmus tam nemá miesto a v prvom rade sa vždy pozerá na dobro kolektívu a spoločnosti. Úsmevy a poklonenie pri pozdrave a poďakovaní sú v tejto kultúre tak samozrejmé, že ešte týždeň po návrate som sa pristihla ako pri pozdravení predavačky v obchode ukláňam hlavu. Veľmi sa mi páčilo ako sa veci podávajú a prijímajú, vždy s úctou a použitím oboch rúk. Určite ste už počuli, že sú pracovití, čo môžem len potvrdiť. V tejto krajine je veľká úcta k zvykom a ich zachovávaniu, ale zároveň pri svojich cestách nájdete veľa bizarností, ktoré sú podľa mňa ťažko spojiteľné s tradíciami. V Japonsku to však nejako funguje. Ako prirovnanie mi napadá len legendárny Járgov účes „vpredu biznis, vzadu párty“, keďže aj Japonci sú seriózni a vážni v tradíciách a v zamestnaní, no cestou z práce sa idú odviazať na karaoke alebo zahrať pačinko.

Som si istá, že niektorí z vás, ktorí strávili v Japonsku dlhší čas, môžu mať k blogu pripomienky. Veď nie som žiaden odborník. Opísala som moje skúsenosti a zážitky, a keď ste sa dočítali až k tejto vete, dúfam, že ste sa dozvedeli niečo nové a aspoň raz sa usmiali.

Arigato a sayonara.

Tokyo City View

 

Autor: Mária Butalová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Nekradnite, Boh vás vidí. Ako vyzerali prvé zájazdy po Nežnej revolúcii

Cestovali s paštétami a termoskami a hodiny v autobusoch prespievali. Keď Taliani videli československý autobus, zamykali záchody.

PRIMÁR

Víkendové dospávanie môže ovplyvniť dĺžku života

Žijú dlhšie víkendoví dospávači, alebo ľudia s pravidelným spánkom?


Už ste čítali?