Koľko bolesti musí slovenský občan zvládnuť, aby vyhovel rozhodnutiam politikov?

Autor: Prvý pokus | 16.1.2018 o 10:15 | Karma článku: 4,91 | Prečítané:  932x

Štátna byrokracia systematicky zhromažďuje o občanoch množstvo údajov, ich praktické využitie  pre efektívne riadenie rozvoja spoločnosti je ako sa zdá minimálne.

Dobrým príkladom sú demografické údaje o zmenách v štruktúre a zdravotnom  stave  slovenskej populácie získavané z matrík a povinných hlásení  zdravotníckych zariadení. Väčšina  „reforiem“ zdravotníctva zrejme  nebola realizovaná  po  kvalifikovanej analýze dostupných dát, reálneho, analýzou dát podporeného stavu slovenského zdravotníctva, akceptovaním demografického vývoja na Slovensku, možností a ochoty spoločnosti potrebné zmeny akceptovať a ekonomických možností Slovenska.

Všetky pokusy  o zmenu zdravotníckeho systému boli označované ako systémové a reformné. Prakticky všetky  skončili predčasne - ich životnosť bola limitovaná bez ohľadu na farbu politického trička životnosťou práve fungujúceho ministra. Rýchlo sa ukázalo, že väčšina „reformných“ krokov nie je žiadnou reálnou refomou zdravotníctva a v skutočnosti  je to iba hra na reformu a hra o peniaze. O peniaze, ktoré boli  a zrejme aj ďalej sú z  krvácajúceho zdravotníctva  transferované  do vreciek „našich ľudí“ - viď príklad piešťanského CT, ktorý sa podľa  prokuratúry už opäť nestal (SME 14.5.2017). Formálne  povedané,  zdá sa že pre štát je dobré iba to, čo na pacientoch ušetrí a to bez ohľadu na reálny dopad na zdravie obyvateľov tohto štátu. Jedna z prvých „reforiem“ spravila z väčšiny rajónnych lekárov a lekárov - špecialistov súkromných podnikateľov. Keď sa títo lekári začali trhovo chovať a žiadali, aby im ich služby boli adekvátne zaplatené, spoločnosť ich zatratila. Roky je spoločnosť masírovaná informáciami o nadbytku zdravotníckych zariadení, lekárov, sestier, ošetrovateliek  a  ich nezodpovednosti. Jeden z ministrov doporučoval  občanom - sťažujte sa, udávajte, to vyrieši všetky problémy... Zo zdravotníka sa stala lovná zver na ktorú sa aj dnes intenzívne poľuje.  Štát  si pritom roky  znižuje platby do zdravotného poistenia za svojich poistencov (deti, dôchodcovia, nezamestnaní...). Poisťovne  limitujú zdravotné výkony poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, čo v praxi znamená, že preplatia výkony do výšky limitu + niekoľko málo urgentných výkonov (o tom, čo preplatia rozhodujú revízni lekári poisťovne, často bez riadnej znalosti jednotlivých prípadov) ale  pre politikov je všetko v poriadku. Roky štát na základe z  „prsta  vycucaných  analýz“ znižuje  počty lôžok  na oddeleniach.  Likvidujú sa  oddelenia  aj celé nemocnice  s naivnou argumentáciou „reformátorov“ o nevyhnutnosti takýchto krokov (čo ušetríte, ak na oddelení zrušíte niekoľko  lôžok - nič. Budovu musíte ďalej vykurovať, udržovať, strážiť... Jediné, čo vám znížia, sú  počty pracovníkov - personálne normatívy sú tak nastavené). Dopad týchto chaotických krokov na dostupnosť a kvalitu zdravotnej starostlivosti o konkrétneho pacienta nikoho nezaujíma - resp. zaujíma iba  právnikov, ktorí sa z chýb, ktoré takto limitovaná  diagnostika a liečba generuje  snažia vytĺcť peniaze. Zdravotníci sú pravdepodobne najviac zneužívanou skupinou zamestnancov nútenou k nadčasovej práci aj v rozpore s platným Zákonníkom práce. Stále sa to deje, stále sa to kamufluje, stále sa zakrýva  zhoršujúci sa  nedostatok zdravotníckeho personálu na Slovensku a ministerstvo a Lekárska komora  mlčia. Syndróm vyhorenia preťažených lekárov zaujíma iba právnikov - ak spravíte chybu, tak vás definitívne a s veľkou chuťou duševne aj fyzicky zničia. Toto všetko viedlo k exodu zdravotníkov do zahraničia, ktorý  trvá dodnes.

Tak ako na Titaniku - tvárime sa, že máme dostatok zdravotného personálu a ignorujeme všeobecne známe demografické údaje o starnutí populácie a zdravotníkov zvlášť.  Ignorujeme  informácie o znižujúcom sa počte absolventov lekárskych fakúlt a zdravotných škôl, ktorí chcú pracovať na Slovensku. Ignorujeme fakty o tom, že približne polovica praktických lekárov je v dôchodkovom veku a náhradu za nich nemáme. Ignorujeme fakt, že na výchovu kvalifikovaného lekára schopného kvalitnej samostatnej práce potrebujeme  približne 10 rokov. Tých niekoľko neskúsených lekárov, ktorí prídu z rezidentského programu ministerstva nás z biedy  asi  nevytrhnú  (približne 200 v roku 2016 (http://www.health.gov.sk/Clanok?rezidentsky-program-pokracuje) najmä preto, že program rieši iba rajónnych lekárov - nie špecialistov. Neprimeranou byrokraciou vyháňame starých lekárov z ambulancií, na druhej strane sa politici spoliehajú, že lekár bude z číreho entuziazmu pracovať v ambulancii donekonečna - až pokiaľ ho z nej nevynesú nohami dopredu.

Účelovo sa  mlčí  o obrovskom skrytom dlhu zdravotníctva - dlhu na roky neudržiavaných, nerekonštruovaných, často polorozpadnutých budovách nemocníc a personálnej, technickej a technologickej zaostalosti ich vybavenia. Vôbec neriešime sociálne lôžka,  neriešime zariadenia pre dlhodobo chorých, približne 20 000 (podľa niektorých zdrojov až 40 000 - kde je pravda nikto nevie, pretože evidencia asi neexistuje)  slovenských ošetrovateliek je v zahraničí  (Plus 1 deň  14.11.2017), ale na Slovensku pre ne nemáme  peniaze,  priestory  ani ochotu problémy starostlivosti o starnúcu populáciu systémovo riešiť.   Napriek dostupným dátam o demografickom vývoji stále ignorujeme fakty o tom, že vo väčšine parametrov zdravotného stavu obyvateľstva sme  na chvoste rozvinutej Európy. Stále kamuflujeme fakty o tom, že sme ďaleko za rozvinutou Európou v štatistike odvrátiteľnej smrti (= smrť, ktorej bolo možné aplikovaním modernej a najmä včasnej liečby predísť). Málokto si v tejto súvislosti uvedomuje, že napr. Bratislava donedávna prakticky nemala pracovisko schopné 24 hodín  a  365 dní do roka vykonávať modernú  intervenčnú liečbu pacientov s akútnymi cievnymi mozgovými príhodami ( limit pre úspešný zákrok sú 3 hod. od vzniku príznakov) . Vznik takéhoto pracoviska bol po odchode špecialistov z NUSCH (Národný ústav srdcových a cievnych chorôb) sprevádzaný menšími vášňami. Málokto si uvedomuje, že na rozdiel napr. od čechov približne polovica obyvateľov Slovenska nemá šancu dostať sa na špecializované pracovisko s možnosťou okamžitého výkonu na  koronárnych cievach v časovom limite 6 hodín od prvých príznakov  akútneho infarktu myokardu . A to sú iba dve z odvrátiteľných príčin smrti a invalidity u nás.

Nedávno sme sa dočkali novej verzie reformy zdravotníctva - jej úlohou je vyriešiť „zneužívanie“ urgentných príjmov pacientami, ktorí urgentnými podľa názoru zákonodarcu, alebo iného interpreta znenia  zákona nie sú. Zmenou zákona 577/2004 Z.z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti, konkrétne § 38a, odst. 6, písm. a,b,c, sa dňom 1.11.2017 menia poplatky za liečbu pacienta na urgentnom príjme v zhrnutí nasledovne: (voľne podľa http://www.detskanemocnica.sk//zmena-poplatkov-na-urgentnom-prijme)

1. Poplatok za ošetrenie sa stanovuje na 10,00 Euro

2. Poplatok 2,00 Euro platia pacienti, ktorí sa preukážu doporučením na vyšetrenie (napr. výmenný lístok) vystaveným v ten istý deň na pracovisku LSPP (Lekárska služba prvej pomoci)

3. Poplatok neplatia:

             3.1. - pacienti ošetrení bezprostredne po úraze

             3.2 - pacienti, ktorí sú po ošetrení prijatí do nemocnice

             3.3 - pacienti, ktorých ošetrenie na urgentnom príjme trvá minimálne 2 hodiny (do času sa nezapočítava čas čakania na ošetrenie)

             3.4 - maloleté deti ale iba tie, o ktorých ošetrenie žiada zariadenie v ktorom sú tieto deti umiestnené na základe rozhodnutia súdu alebo sociálneho orgánu - teda nie maloleté deti žijúce v normálnej alebo aj nenormálnej rodine.

Asociácia na Ochranu práv pacientov SR o.z. na svojej webovej stránke (http://aopp.sk/clanok/zmeny-v-pohotovostiach-kedy-ist-na-pohotovost-kedy-na-urgent) vysvetľuje: „Urgent by mali využívať pacienti s vážnymi a akútnymi zdravotnými ťažkosťami. Najmä ak ide o život ohrozujúce stavy, príznaky typické pre zlyhávanie srdca, mozgovú mŕtvicu či náhlu brušnú príhodu, ako napríklad bolesť v hrudníku, stŕpnutie časti tela, ochrnutie, strata vedomia, silné bolesti - kŕče v bruchu. Urgentný príjem, aj zavolanie záchrannej zdravotnej služby, využite tiež v prípade hroziaceho anafylaktického šoku, po ťažkom úraze, dopravnej nehode a podobne.“

Nie je  samotné znenie odseku 3.4  podľa Ústavy neprípustnou diskrimináciou určitej skupiny obyvateľstva na základe  veku a sociálneho postavenia?  Deti žijúce v normálnych rodinách ak ochorejú a chcú byť ošetrené na urgente, sú  penalizované pokutou vo výške 10 Euro iba preto, že žijú v normálnej rodine, aj keď ich rodičia riadne platia zdravotné poistenie - a všetko je podľa úradníkov v poriadku. .

Postavme teda otázku: Ako je definovaný  urgentný pacient?

Je to ten, ktorý poctivo platí zdravotné poistenie a v zmysle bodov 3.3 - 3.4 vyššie citovaného zákona by si preto zaslúžil aj ošetrenie na urgente? Článok 3, odseky 3.1 a 3.2 sa zdajú byť jasné a netreba o nich diskutovať. Podľa odseku 3.3 je rozhodujúce trvanie  ošetrenia - čl. 3, odsek 3.3 - pacienti, ktorých ošetrenie bez čakania trvalo viac ako 2 hodiny. Z toho, čo je napísané napr. na urgentnom príjme nemocnice F.D.Roosevelta v Banskej Bystrici vyplýva, že ak ošetrenie pacienta s akýmikoľvek ťažkosťami bude trvať viac ako 2 hodiny, neplatí nič. Je teda považovaný za ťažkého pacienta, hodného omilostenia z platby poplatku 10,00 Eu. Ak bude ošetrenie trvať menej, bez ohľadu na diagnózu a ťažkosti pacieta, bude platiť.

Príklad 1: Pacient, ktorý je alergický a  príde na ošetrenie po poštípaní včelou - nemá  v podstate žiadne obtiaže, iba opuch, lokálnu bolesť  a brnenie v oblasti vpichu a trochu závrate. Vzhľadom k alergickej anamnéze a možnosti anafylaktickej reakcie je pre informovaného pacienta rozumné  a medicínsky odôvodnené  prísť na ošetrenie na urgent. V prípade vzniku anafylaktickej reakcie je pacient bezprostredne, behom niekoľkých minút  ohrozený na živote a môže vyžadovať veľmi komplexnú resuscitáciu so sporným výsledkom, ktorá je na periférnej ambulancii dostatočne rýchle a efektívne ťažko realizovateľná. Pacient je včas ošetrený - nemá príznaky anafylaxie, dostane injekciu kalcia a kortikoidu a 1 - 2 hodiny počká pred ambulanciou či sa niečo nestane. Potom s doporučením antihistaminík môže ísť domov. Pacient  je síce urgentný, ohrozený na živote, ale ošetrenie trvalo menej ako 2 hodiny. Zaplatí 10 Eu? Jeho príchod na urgent možno iba veľmi ťažko (z hľadiska lege artis liečebných postupov) označiť na non lege artis, prečo by mal platiť? Veď si na riešenie takýchto situácií po celý život poctivo platil zdravotné poistenie!

Príklad 2: Pacient je diabetik, privezú ho príbuzní na urgent v hypoglykémii s hodnotou glykémie pod 2,0 mmol/l. Je pri vedomí, trochu agresívny, zmätený, neuvedomuje si presne závažnosť stavu, odmieta príjem per os.  Podobné stavy mal opakovane, nevie identifikovať varovné príznaky hypoglykémie. Po stanovení diagnózy (zmeraní glykémie) dostane intravenózne glukózu. Ešte počas podávania infúzie sa preberie do plného vedomia. Následne pacienta vyšetrí internista, ktorý konštatuje, že je v celkovo stabilizovanom stave a môže ísť domov. Pacient bol urgentný, bez podania cukru by pravdepodobne pomerne rýchle zomrel, ale jeho ošetrenie na urgente netrvalo dlhšie ako 2 hodiny. Zaplatí 10 Eu? Jeho príchod na urgent možno iba veľmi ťažko (z hľadiska lege artis liečebných postupov) označiť na non lege artis, prečo by mal platiť? Veď si na riešenie takýchto situácií po celý život poctivo platil zdravotné poistenie!

Príklad 3: Medializovaná kauza krvácajúcej  tehotnej ženy, ktorá  nemala nárok na bezplatné ošetrenie  na urgentnom príjme (https://www.aktuality.sk/clanok/553624/tehotna-zena-prisla-s-tazkostami-na-pohotovost-vypytali-si-urgentny-poplatok/) hovorí sama za seba. Toto sa nedá nazvať inak ako hyenizmus - nemá to nič spoločného s postupmi lege artis. Je to ilustráciou toho, čo je cieľom tejto tzv. reformy.

Príklad 4: Pacientka dostala okolo polnoci kruté bolesti do pravého podbruška, ktoré vyžarovali do pravého triesla a stehna. Chronicky trpí na vertebrogénny bolestivý syndróm s koreňovým vyžarovaním viac vpravo. Tieto bolesti boli iné. Bolesti boli stále, nevedela si nájsť úľavovú polohu. Manžel je lekár, vyslovil podozrenie na renálnu koliku, ale nevedel vylúčiť problémy so žlčníkom, prípadne  začínajúcu appendicitídu. Keď bolesti trvali približne 3 hodiny a  nezlepšovali sa , vybrali sa na ošetrenie do nemocnice. Zvolili urgentný príjem vo veľkej nemocnici, o ktorej vedeli, že je tam chirurgia aj urologické oddelenie s možnosťou Sono vyšetrenia. Pacientku vyšetril urológ, spravil Sono obličky, našiel dilatovanú panvičku a stav uzavrel ako močovú koliku zrejme s kameňom ktorý čiastočne blokovuje močovod  vpravo. Pac. dostala spazmolytickú a analgetickú infúziu, po ktorej sa bolesti utíšili, ale úplne nevymizli. Hospitalizáciu odmietla a po necelých 2hodinách (rýchlosť podávania infúzie pod kontrolou manžela - lekára zvýšili na možné maximum) a po zaplatení poplatku 10 Euro z nemocnice odišli. Bolesť pri renálnej kolike je mimoriadne krutá, jedna z najhorších bolestí, ktorá sa u človeka vyskytne (horšia je asi iba bolesť z nedokrvenia napr. u akútneho infarktu myokardu) a bez lekárskeho zásahu sa spontánne vyrieši iba výnimočne. Ako má pacient trpieť, aby ho byrokrati uznali za vážne chorého a uznali, že nemusí platiť? V tomto prípade pacientke hospitalizáciu navrhli, tým fakticky  uznali, že že stav je natoľko vážny, aby vyšetrenie skončilo hospitalizáciou. Pacientka hospitalizáciu odmietla, čím nepochybne ušetrila zdravotnému systému peniaze. Bola zato penalizovaná pokutou 10 Euro - možno ako trest za to, že  si dovolila manipulovať s infúziou! Aby ulahodila slovenským úradníkom,  mala v bolestiach čakať ďalších  niekoľko hodín, potom v pracovnej dobe navštíviť ambulanciu obvodného lekára. Ten by jej možno dal tabletku spazmolytika a poslal ju na  urologickú ambulanciu. Tu by  musela presvedčiť množstvo čakajúcich pacientov o svojich bolestiach.  Ak by všetko išlo dobre,  po nekonečnej  bolestivej tortúre by  konečne dostala injekciu spazmolytika (infúziu jej lekár v ambulancii nemá kde podať) a bola by odoslaná do nemocnice . Skončila by na tom istom urgente, alebo urologickej ambulancii v tej istej nemocnici - ale mala by výhodu - užila by si dostatok bolestí (aby si vážila prednosti nášho zdravotníctva) nemusela by asi zaplatiť nič.

Som lekár, kardiochirurg, už v dôchodkovom veku s dlhoročnou,  dnes už 46 ročnou praxou a ešte stále pracujem aj na operačnej sále. Mám niekoľko atestácií a certifikátov vrátane európskych. Pracoval som  vo vedúcich funkciách na niekoľkých špičkových pracoviskách doma i v zahraničí. Mal som možnosť prežiť všetky amatérske pokusy o reformu slovenského zdravotníctva. S mnohým, čo sa na Slovensku v zdravotníctve dialo som nesúhlasil a svoj nesúhlas som v naivnej predstave demokratickej, otvorenej spoločnosti dával najavo. Neoplatilo sa mi to. Niektoré pokusy som mohol  už iba sledovať zo zahraničia. Bol som rád, že som sa ich nemusel zúčastniť.

Posledný pokus o reformu urgentných príjmov si dovolím zhodnotiť nasledovne:

Je nesporné, že je potrebné znížiť zaťaženie urgentov ľahkými pacientami, ktorí môžu čakať. Asi najjednoduchšia cesta pre technokrata, akým je súčasný minister, je nastaviť vysoký poplatok. Bez toho, aby ministerstvo spravilo súvisiaci a podstatný krok - presne definovalo čoho sa poplatky týkajú a súčasne dôkladne refomovalo ambulantnú zdravotnú službu ide zase iba o vyťahovanie peňazí z vreciek chorých ľudí - to nakoniec robí náš „sociálny“ štát stále. Nie je predsa možné nútiť ľudí, aby chodili so svojimi obtiažami do ambulancií obvodných lekárov, špecialistov , alebo do pohotovostných ambulancií, ak sa do týchto ambulancií nedostanú, alebo tieto ambulancie nejestvujú.  Skúste sa objednať hoci aj v Bratislave do ambulancie ku špecialistovi - až na výnimky dostanete  termín za niekoľko mesiacov. Z nášho pracoviska prepúšťame pacientov po operáciách srdca s doporučením, že musia chodiť na kontroly ku kardiológovi. Nedpochybne si pacient po operácii srdca zaslúži vysokokvalitnú starostlivosť - veď len samotná operácia stojí okolo 25 000 Euro a bez kvalitnej následnej starostlivosti by boli tieto peniaze obrazne povedané vyhodené z okna. Pacient sa u nás z nejakého dôvodu objaví na kontrolu  po pol roku a zistíme, že kardiológa nemá a nikto jeho liečbu, s ktorou od nás odišiel nemodifikoval podľa jeho aktuálneho stavu. Kardiológa nemá nie preto, že by sa nechcel k niektorému prihlásiť - skúšal to, ale nikto ho nevzal - všetci majú  stavy naplnené.

Ako som už uviedol vyššie, poisťovne súkromných lekárov a špecialistov limitujú - čo je nad limit nezaplatia. Prečo by mali lekári pracovať zadarmo nad limity - skúste prinútiť súkromného podnikateľa, aby pracoval zadarmo - vrátane firiem, ktoré pracovali pre Váhostav - vás kamsi pošlú. Problémom budú aj ambulancie LSPP - majú fungovať iba do 22:00 hod. , niekde už nefungujú vôbec (napr. Detva - podľa tlače pred niekoľkými dňami). Čo potom ?  Z urgentu v  nemocnici  pacienta vyhodia, alebo zaplatí 10 Euro. Ambulantná pohotovosť po 22:00 nefunguje - pacient musí ísť do nemocnice často vzdialenej množstvo kilometrov. Cez pracovnú dobu sa  pacient k lekárovi nedostane. Ookrem iného aj preto, že ministerstvo nie je schopné vyriešiť limitovanie výkonov poisťovňami ani vyžadovať systém objednávania pacientov cez telefón a internet  na konkrétny čas. Mimochodom ide o systémy, ktoré sú bežné pár kilometrov za našimi hranicami  a bez ktorých nie je možné napr. v Nemecku otvoriť ambulanciu.

Ak minister zdravotníctva označí postup nemocnice pri riešení problémov tehotnej ženy v Nitre za správny (https://www.aktuality.sk/clanok/553624/tehotna-zena-prisla-s-tazkostami-na-pohotovost-vypytali-si-urgentny-poplatok/), potom znovu musím zopakovať, že ide o obyčajný hyenizmus a fragrantné porušenie ak nie lege artis postupov, tak všeobecných zásad  morálky a etiky zdravotníckej práce. Podobný záver považujem za správny aj v ostatných 3 príkladoch. Minister, ako oficiálny predstaviteľ zdravotníctva na Slovensku , aj keď nie je lekár,  by sa mal pacientke ospravedlniť a aspoň  priznať, že tak ako všetky doterajšie reformné pokusy, ani tento nie je dokonalý a bude sa snažiť presnejšie definovať pravidlá pre úhradu poplatku

Úlohou ministerstva nie je hádať sa so súkromnými lekármi o poplatkoch za objednávanie do ambulancie na konkrétny čas, ani vytváranie iluzórnych dobrovoľných pacientami platených nadčasových hodín , ani agresívne obhajovanie  údajne fungujúcich ale v praxi stále nefunkčných reforiem alebo systému e-zdravie. Úlohou ministerstva  je komplexná analýza situácie, vytvorenie  vízie funkčného zdravotníctva, ktoré akceptuje celé politické spektrum a túto víziu bez ohľadu na práve fungujúcu vládu realizovať modifikáciou legislatívy a systému financovania. Ministerstvo má k tomu vytvorené všetky podmienky - aspoň teoreticky. Má k dispozícii obrovskú databázu štátnej administratívy, poisťovní, UZIŠu... Stále zlyháva na tvorbe koncepcií, multiodborovej spolupráci,  komunikácii  medzi stranami a odborníkmi. Nie je schopné zaistiť progresívnu kontinuitu procesov v zdravotníctve. Praktické kroky nás utvrdzujú v presvedčení, že zodpovední si neuvedomujú,  že v zdravotníctve je možné zničiť dobre fungujúci kolektív  za pár dní. Znovu ho vybudovať, najmä pri absencii vízie a obmedzených  zdrojoch trvá veľa rokov a niekedy sa to nepodarí nikdy. Zdravotníctvo nie je systém, v ktorom na jednej strane stlačíte gombík a na druhej vyskočí kopa kvalifikovaných ľudí - to je iba nereálna predstava niektorých mladých, nekriticky ambicióznych a nepoučiteľných technokratov.

Autor: Dušan Vršanský

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Najúspešnejšia slovenská olympionička Kuzminová sa vrátila z Pjongčangu

Pozrite si momentky z príchodu Anastasie Kuzminovej.


Už ste čítali?