Futbalista prezidentom štátu

Autor: Prvý pokus | 22.1.2018 o 22:26 | Karma článku: 4,31 | Prečítané:  1597x

Západoafrická krajina Libéria sa pýši svetovým gólom. Dnes slávia inauguráciu nového prezidenta, ktorým sa stal bývalý svetový futbalista George Weah.

V roku 1995 získal Weah svetový titul najlepšieho futbalistu roka a po troch neúspešných pokusoch, vyhral koncom minulého roka konečne aj prezidentské voľby. 

Fanúšikovia večerných správ si spoja túto krajinu s epidémiou eboly alebo sériou občianských vojen.  Tí, ktorí majú radi risk a dobrodružstvo, poznajú Libériu vďaka jej lodnému registru. Tí zasa, ktorých zaujímajú svetové dejiny vedia , ako komplikovany je tento štát: na jednej strane je Libéria označovaná za jednu z dvoch západoafrických krajín, ktoré neboli kolonizované európskymi mocnosťami, ale zároveň ju mnohí považujú za nepriamu americkú kolóniu. Ako moderný štát, bola totiž Libéria založená začatkom  19. storočia niekoľkými stovkami slobodných otrokov, vyslanými Americkou Kolonizačnou Spoločnosťou „niekde“ naspäť do Afriky. A sú ešte aj takí, ktorí zaevidovali,  že od roku 2006 do 2017 bola hlavou tohto štátu prvá africká prezidentka Ellen Sirleaf Johnson, držiteľka Nobelovej ceny za mier (2011). Po komplikovaných a natiahnutých prezidentských voľbách je tak nový prezident George Weah len ďalšou raritou tejto krajiny.

Tieto voľby boli však pre Libériu prvou príležitosťou predať moc opozícii demokratickou a mierovou cestou. Mnohí preto počas volebného obdobia používali vetu “nech sú tieto voľby mierumilovné” skoro ako každodenný pozdrav. Vo vzduchu bolo cítiť napätie, ale z ľudí sálala istota, že to tentokrát zvládnu. Libérijský volebný systém je v mnohom podobný tomu v Spojených Štátoch. Po boku Georgea Weah tak bude stáť kontroverzná viceprezidentka Jewel Howard Taylor, bývalá manželka bývalého prezidenta Libérie, Charlesa Taylora. Taylor si v súčasnosti vo Veľkej Británii odpykáva 50-ročný trest za vojnové zločiny spáchané v Sierra Leone koncom 20. storočia. Africké voľby a politické koalície sú často nevyspytateľné.

George Weah nie je však v Libérijskej politike žiadnym nováčikom. Weah, ako aj jeho súčasná viceprezidentka boli posledné roky obaja Liberijskými Senátormi. Avšak už v roku 2005, hneď po konci druhej občianskej vojny kandidoval Weah za prezidenta proti oslavovanej prezidentke Ellen Sirleaf Johnson. Vraví sa, že vtedy nevyhovoval niekoľkým zahraničným mocnostiam. V roku 2011, keď Ellen Johnson Sirleaf vyhrala svoj druhý mandát, kandidoval Weah za vice prezidenta po boku iného neúspešného prezidentského kandidáta.

Mnohé detaily ukryté v tejto politickej ságe sú napínavé a fascinujúce, ale Weah je hlavne dokonalým predstaviteľom afrického sna. Tieto voľby boli tak aj zrkadlovým odrazom niekoľkých kľúčových spoločenských podmienok v mnohých krajinách na africkom kontinente. Milióny mladých mužov intenzívne trénujú, aby sa cez futbal dopracovali k lepšiemu životu mimo Afriky. Tí, ktorým sa to skutočne podarí je snáď len niekoľko stoviek. Weah je tiež veľmi hrdý na to, že pochádza z vidieckej rodiny a že vyrastal sám so starou mamou v chudobnom slume v hlavnom meste Monrovia. V Libérijskom svete to znamená, že korene jeho rodiny nevedú k politickej elite, ktorú tvoria prevažne Ameriko-Liberijčania. Tí sú totiž priamymi potomkami amerických osadníkov, slobodných otrokov, ktorí založili Libériu. V pozadí minuloročných prezidentských volieb boli tak nedoriešené spoločenské vzťahy medzi menšinovou Americko-Libérijskou elitou a viac než 16 pôvodnými etnickými skupinami, ktoré doteraz cítia, že v tomto štáte nemajú rovnoprávne podmienky.

George Weah nemal konkrétny volebný program a nezúčastnil sa žiadnej z predvolebných diskusií s ostatnými kandidátmi. Aj napriek tomu si však získal ohromujúcu väščinu mladých ľudí. Podpora z husto obývaných miest a chudobných štvrti bola základom jeho úspechu. Hoci si mnohí predstavujeme Afriku ako prales, savanu, či pusť, počet obyvateľov v Afrických mestách momentálne narastá rýchlejšie než kdekoľvek inde na svete. Neznamená to, že sa Africké mesta vyrovnajú počtom svojho obyvateľstva napríklad veľkým "ázijským tigrom", avšak už len niekoľko susedných západoafrických miest smerom na východ od Libérie stojí za zmienku: Abidjan v Côte d’Ivoire (Pobrežie Slonoviny) má viac než 4,7 milióna obyvateľov, Accra v Ghane má do 4 miliónov; Lagos v Nigérii má niekde medzi 14 a 21 miliónov , zatiaľ čo vnútrozemské Bamako v Mali má 2,5 miliónov obyvateľov a Ouagadougou v Burkine Faso má 1,8 miliónov obyvateľov .

Deti a mládež do 25 rokov predstavujú v Libérii 60% populácie. Z toho majú dve tretiny menej než 15 rokov. Ukážkovým príkladom tejto reality boli v Libérii posledné Vianoce. Prvý sviatok vianočný je tradične venovaný deťom. V meste Pleebo, v zabudnutom regióne pri hraniciach s Pobrežím Slonoviny bola celý deň uzavretá doprava a hlavnej ulici kraľovali deti. Pleebo má asi toľko obyvateľov ako Bardejov alebo Zvolen, presne sa to povedať nedá, keďže posledné sčítanie ľudu bolo takmer pred desiatimi rokmi. V tento sviatočný deň to však vyzeralo akoby v meste bývali len deti. Stovky deti, niektoré ani nie štvor-ročné, vedené za ruku staršími súrodencami, sa od obeda až do západu slnka promenádovali bez obáv a bez dozoru dospelých hore-dolu hlavnou ulicou. Vyparádené v novom vianočnom oblečení, behali od stánkov so sladkosťami ku stánkom fotografov s malými príručnými tlačiarňami. Najrušnejšie bolo na hlavnej kryžovatke kde v dvoch reštauráciách špeciálne na tento deň pripravili od obeda až do večera detskú diskotéku. Demografiou sa Libéria v mnohom podobá okolitým štátom v sub-Saharskej Afrike. A hoci je málo pravdepodobné, že väčšina mladých liberijčanov získa hoci len niekoľko rokov kvalitného vzdelania a ešte menší predpoklad, že si v blízkej budúcnosti nájdu spoľahlivé zamestnanie, väčšina z nich verí, že je dnes možné v tejto krajine smerovať k lepšej budúcnosti. Weah a jeho politická strana sa stali akýmsi symbolom nádeje pre mladú generáciu liberijčanov a v mnohom aj pre mladé ženy, ktoré v miestnej politike čelia špeciálne zapeklitej situácii. Napriek tomu, že bola posledných 12 rokov hlavou štátu prezidentka Ellen Sirleaf Johnson, klesla reprezentácia žien v parlamente:  z takmer 14 percent v roku 2006 na takmer 11 percent v roku 2011. Avšak na regionálnej úrovni je situácia iná. Napríklad v regióne Lofa, na hraniciach s Guineou, sú dve najväčšie mestá, Voinjama a Kolahun, vedené starostkami. V prvom kole parlamentných volieb, taktiež v tomto regióne, obsadili hneď dve parlamentné stoličky opäť ženy –predstaviteľka moslimskej komunity a nezávislá kandidátka.

Tieto voľby a udržanie mieru v Libérii sú kľúčovým momentom pre stabilitu v rámci širšieho regiónu západnej Afriky. Regionálne inštitúcie ako ECOWAS/CBAO a Africká Únia aktívne sledovali celý volebný proces, ale snáď omnoho dôležitejší bol postoj samotných liberijčanov. Počas volebného obdobia vysielali lokálne, komunitné a regionálne rádiá politické diskusie, cez ktoré žiadali voličov aby boli napriek napätej politickej situácii trpezliví a udržiavali pokoj. Hneď po voľbách vyzvali tie isté rádiá voličov a členov politických strán vo všetkých mestách, mestečkách a na vidieku, aby započali proces zmierenia (reconciliation). Počas volebného obdobia majú mnohí ostrý jazyk a slová sa tu neberú na ľahkú váhu. Liberijčania sú si vedomí dôležitosti tohoto momentu, v minulosti totiž zaplatili príliš ťažkú cenu za to, že sa nechali vyburcovať nenásytnými politikmi. Základom spolužitia v tejto komplexnej krajine je tak podmienka, že rozdiely v názoroch, obvinenia či iné konflikty musia byť po voľbách diplomaticky uzavreté, či už je to mezdi zástancami politických strán, medzi susedmi a priateľmi, alebo vo vnútri rodín.

Spoluautorky: Katarína Šoltésová a Hana Brediková

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Nekradnite, Boh vás vidí. Ako vyzerali prvé zájazdy po Nežnej revolúcii

Cestovali s paštétami a termoskami a hodiny v autobusoch prespievali. Keď Taliani videli československý autobus, zamykali záchody.

PRIMÁR

Víkendové dospávanie môže ovplyvniť dĺžku života

Žijú dlhšie víkendoví dospávači, alebo ľudia s pravidelným spánkom?


Už ste čítali?