Kremeľskí vlci dnes neceria zuby ako v 68 roku, neprišli na tankoch a neobsadili námestia, dnes sú sofistikovaní, neporušujú zákony a správajú sa slušne. A predsa, v dnešnej geopolitickej situácii, sú o to nebezpečnejší. Ich príchod na Slovensko, práve na 50 výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy, nie je náhodný. Je vcelku okázalým hraním na city všetkým rusofilom, panslavistom, či prostoduchým milovníkom dominantných autorít z poza východu našich hraníc.
Žiaľ, veľmi rýchlo pochopili, že to podhubie nostalgie za veľkým bratom na večné časy je viac prítomné práve tu, ako v okolitých krajinách. Slovensko sa nikdy nevysporiadalo s komunistickým dedičstvom, sovietizáciou Československa a už vôbec nie s augustom 68. Fanklub Putinových priaznivcov bojujúcich proti skazonostnej liberálnej demokracie, EÚ, NATO a bohvie čomu ešte všetkému, a ktorí nekriticky prijímajú všetko z východu, má u nás silné zázemie.
No i eufória nevôle, ktorú sem títo vlci priniesli má minimálnu podporu našej politickej elity. Tvrdiť, že nič vážne sa nedeje, že neporušujú zákony a že celá ich prítomnosť je neškodná a nafúknutá je scestné. Z histórie vieme, že verejná mienka je ako lakmusový papierik nálad, dojmov a emócii, ktoré sú mnohokrát falošné, neúprimné a domnelé. Pre mnohých ľudí, je vláda ľudu nehanebne škodlivá, nepotrebujú ľudské práva, slobodné voľby a príležitosti, ale to čo potrebujú je bezpečnosť, poriadok, disciplína, istota a autorita. To, čo v idealizovanej podobe ponúka Rusko.
Nevadí, že táto krajina je vo všetkých rebríčkoch mapujúcich životnú úroveň, kvalitu života, úmrtnosť, dĺžku života hlboko za Slovenskom. Retrospektívna predstava, že sme boli na východnej strane, medzi bratmi Slovanmi, celé desaťročia mámení antikapitalistickou propagandou, cvičení v poslušnosti a úcte k našim „osloboditeľom“, je silná a mätúca. Nebezpečenstvo Nočných vlkov nie je v ich prítomnosti v Dolnej Krupe, ani v tom, že sú platený Kremľom.
Dôvod, prečo by sme sa mali znepokojovať je iný, históriou overený a spoľahlivý. Je to zasievanie neistoty, nedôvery, spochybňovanie reality a hľadanie útočiska v tomto komplikovanom svete niekde inde, ako v globalizovanej liberálnej EÚ. Ideologický nános ich príchodu má ďaleko väčšie posolstvo, ako len vytvoriť pobočku Kremľa v malej dedine niekde na západnom Slovensku.
Zámer je ako za starých čias, vnášať semeno svojho videnia sveta pomaly, postupne a systematicky. Zárodok prokremeľského vírusu už k nám dorazil, virálne i reálne. Čo robiť? Máme čakať, kým porušia zákony a potom skúmať, či ich vôbec porušili? Máme čakať, kým sa beránka vlku nie len zachcelo, ale ho i zožralo? Ak sme odmietli základňu NATO, odmietnime i „vlčí brloh“, urobme čokoľvek, len nečakajme, lebo svorka sa bude rozrastať.
Autor: Radúz Burčák