Samozrejme, lepšie je nechaťprázdny dokument tak a ísť od toho, ale keď musím (občas), prípadne keď mámobrovskú motiváciu (napadne ma perfektná metafora... ale nejde vložiť dokontextu básne), tak to proste nejde. Predísť sa tomu nedá, je to nepravidelná,krutá hra môjho myslenia. Skôr sa pýtam, či tomu môžem čeliť.
Sedím, pozerám na sarkasticky bielymonitor, občas uchlipnem z kávy a ruky mi zastavujú na polceste ku klávesám.Ale viem, že musím niečo naklepať, lebo ma tlačí embryo mojej básne aleboprózy, prípadne kormus termínu. Čo robiť?
Môžem otvoriť svoj myslený „VeľkýSlovník Klišé" a podujať sa písať s tým, že ak zachytím aspoň nejaké nápady,môžem to neskôr kompletne prepísať... ak sa to podarí, alebo ak nebude neskoro.
Môžem sa vnútorne motivovať ausilovať sa vyhrať mentálny súboj s prázdnym dokumentom.
Môžem to nechať tak... a vyhovoriťsa, že to jednoducho nešlo. Ale kto už len môže pochopiť mňa, „rozorvanúbásnickú dušu"? Empatia nám ľuďom citeľne chýba.
Môžem si udierať hlavu o stôl,dúfajúc, že okrem tej hrče ma niečo napadne.
Môžem zavolať svojej osobnejbútľavej vŕbe a vyrozprávať sa. Ak to, samozrejme, na niečo bude.
Môžem si dať panáka (teda, ja eštenemôžem, oficiálne asi tak za 2 roky) a zistiť, či mi vôbec treba napísať práveto, čo chcem alebo musím.
Alebo môžem výplody mojej myslenapísať na blog a nechať ostatných ľudí zasmiať sa na mojej beznádeji. To somaj práve urobil...
Autor: Matej Makovický
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)